Rodným menom Gabriela Záhorská. Po štúdiách na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v bratislavskom Ružinove absolvovala v roku 1973 na Vysokej škole múzických umení v Bratislave odbor divadelná veda, v rámci ktorého postupne prešla rigoróznym konaním, stala sa kandidátkou vied a habilitovala sa na docentku. Okrem pedagogickej činnosti istý čas zastávala aj funkciu prodekanky. Od júna 1992 pôsobila ako poradkyňa viacerých ministrov kultúry (Dušan Slobodník, Ľubo Roman a Ivan Hudec). Neskôr začala pracovať ako tajomníčka zahraničného výboru Národnej rady Slovenskej republiky, kde mala na starosti oblasť diplomatického protokolu.
V rokoch 1998 – 2001 pôsobila v Prahe v diplomatických službách ako riaditeľka Slovenského inštitútu, v rámci ktorého zabezpečovala prezentáciu a šírenie slovenskej kultúry v Českej republike. Zvláštnu podporu venovala slovenským a českým divadelníkom a divadlám. V závere jej pôsobenia v Česku jej Karlova univerzita v Prahe udelila čestný doktorát. Po návrate do vlasti pracovala ako tlačová tajomníčka a odborníčka na diplomatický protokol na Úrade Bratislavského samosprávneho kraja, a to až do svojej smrti (2002 – 2009).
Divadelnej publicistike sa venovala v sedemdesiatych a osemdesiatych a rokoch 20. storočia, keď prispievala do denníkov Pravda a Smena, príležitostne aj do iných periodík (Slovenské pohľady a i.). Svoju pozornosť zameriavala predovšetkým na sovietsky a bulharský divadelný život, predstavovala ho slovenským čitateľom, porovnávala ho a konfrontovala so súdobým slovenským divadlom. Okrem divadelných recenzií písala aj reportáže z divadelných festivalov, články k životným jubileám divadelných osobností a pod.
Aktívna bola aj ako prekladateľka. Z ruštiny preložila vybrané kapitoly publikácie Antológia filmovej teórie 2 : sovietska filmová teória dvadsiatych rokov (Bratislava, 1986). V priestore umeleckej tvorby sa zaslúžila o preklady činoherných a bábkových hier celého radu autorov (M. Azov, Z. Kysľakovová, J. Makarov, D. N. Mamin-Sibiriak, E. Šim, V. Tichvinskij, E. Uspenskij, M. Volynec, I. Zagrajevskaja…). V nadväznosti na to písala vlastné bábkové a rozhlasové rozprávkové hry, príp. hry na motívy ruských a bulharských autorov (napr. O vrabcovi a okúňovi, O medveďovi, 1979; Zajko Rýchla Nôžka, O rýchlych myškách, 1986).
Výberová bibliografia autora:
LEINEROVIČOVÁ, G. Divadelný dych Leningradu : z osobného zápisníka. In Pravda, 24. 6. 1978, roč. 59, č. 147, s. 5.
LEINEROVIČOVÁ, G. Dokument v televíznej dráme. In Smena, 25. 11. 1978, roč. 31, č. 279, s. 6.
LEINEROVIČOVÁ, Gabriela. Postava komunistu v slovenskej dráme sedemdesiatych rokov. In Slovenské divadlo, 1981, roč. 29, č. 3, s. 180 – 206.
LEINEROVIČOVÁ, Gabriela. Osobnosť v dramatickom diele. In Pravda, 25. 6. 1982, roč. 63, č. 149, s. 5.
LEINEROVIČOVÁ, Gabriela – MRLIAN, Rudolf. O mnohorakosti tvarov a tvárí divadla. In Slovenské divadlo, 1984, roč. 32, č. 2, s. 287 – 288.
LEINEROVIČOVÁ, Gabriela. Divadelná Moskva týchto dní. In Smena, 27. 3. 1985, roč. 38, č. 73, s. 6.
LEINEROVIČOVÁ, Gabriela. Siedma národná prehliadka bulharskej drámy a divadla. In Slovenské divadlo, 1985, roč. 33, č. 1, s. 131 – 144.
LEINEROVIČOVÁ, Gabriela. Poznámky o súčasnej sovietskej dráme a niektorých inscenáciách moskovských divadiel. In Slovenské divadlo, 1986, roč. 34, č. 1, s. [103] – 122.
LEINEROVIČOVÁ, Gabriela. Konfrontácie bulharského divadla. In Slovenské divadlo, 1986, roč. 34, č. 2, s. 209 – 219.
LEINEROVIČOVÁ, Gabriela. Divadlo pod drobnohľadom. In Film a divadlo, 1987, roč. 31, č. 8, s. 14.
LEINEROVIČOVÁ, Gabriela. Stimuly plodnej tvorby : poznámky k 3. národnej prehliadke komorných divadelných inscenácií Vraca 1986, Bulharsko. In Slovenské divadlo, 1987, roč. 35, č. 2, s. 189 – 203.
LEINEROVIČOVÁ, Gabriela. Kapitoly z dejín bulharského divadla a drámy. Bratislava : VŠMU, 1990. 66 s. ISBN 80-85182-08-4.
Výberová literatúra o autorovi:
LEINEROVIČOVÁ, Lenka. 8. – 14. august 2023. Osobná komunikácia.
