Vlastným menom Emil Lukáček. Po absolvovaní gymnázia v Banskej Štiavnici študoval v rokoch 1918 – 1922 teológiu na evanjelickej bohosloveckej fakulte a filológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1920 ešte ako študent spolu s J. Smrekom redigoval Národnie noviny v Martine. Po absolvovaní bratislavskej univerzity študoval E. B. L. ako štipendista v rokoch 1922 – 1924 v Paríži na Sorbone. Po návrate na Slovensko desať rokov redigoval beletristickú prílohu Slovenského sveta a časopis Nový rod. V rokoch 1926 – 1933 učil na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. Počas roku 1928 absolvoval E. B. L. polročný študijný pobyt na teologickej fakulte v Lipsku. V období rokov 1929 – 1939 vo viacerých novinách a časopisoch publikoval divadelné kritiky a referáty o inscenáciách, ktoré uviedlo Slovenské národné divadlo. V rokoch 1933 – 1936 vykonával funkciu tajomníka Spolku slovenských spisovateľov. Spolu s J. Jesenským v roku 1933 založil a do roku 1938 redigoval umeleckokritický časopis Slovenské smery umelecké a kritické. Bol inšpirátorom veľkého množstva podujatí v slovenskej literárnej obci. Zorganizoval prvý Kongres slovenských spisovateľov v roku 1936 v Trenčianskych Tepliciach. V roku 1940 založil časopis Tvorba a redigoval ho v rokoch 1940 – 1944 a 1948 – 1950. V rokoch 1946 – 1950 bol E. B. L. redaktorom kultúrnej rubriky časopisu Týždeň. Vo svojich článkoch, kritikách či glosách sa venoval otázkam poézie či všeobecne literatúry. Písal o aktuálnych spoločenských témach a problémoch. Okrem množstva periodík redigoval v rokoch 1926 – 1934 sériu Knižnica priateľov klasických kníh a edíciu Tvorba nakladateľstva Tranoscius v rokoch 1940 – 1945. Medzi rokmi 1950 – 1955 pracoval v Literárnom múzeu Janka Jesenského. Ako korektor v tlačiarňach pôsobil v rokoch 1955 – 1966. V čase od roku 1965 do roku 1970 bol na tvorivej dovolenke Slovenského literárneho fondu. Po jej skončení odišiel do dôchodku.

E. B. L. bol predstaviteľom básnického neosymbolizmu, lyrikom s tragickým životným pocitom. Je autorom trinástich básnických zbierok. Medzi najvýznamnejšie patria Dunaj a Seina (1925), O láske neláskavej (1928), Moloch (1938), Bábel (1944), Parížske romance (1969) a Srdce pod Kaukazom (1978). Vydal tiež náboženské meditácie a kázne Kam ho položili? (1943). Jeho jediným dramatickým dielom je libreto k opere V. Figuša-Bystrého Detvan (1928). E. B. L. bol aj mimoriadne plodným prekladateľom z maďarčiny a francúzštiny. Preložil básne E. Adyho, S. Petöfiho, V. Huga, P. Claudela, Ch. Baudelaira, M. Maeterlincka a iných. Z divadelných hier preložil z francúzštiny Nezahrávajte sa s láskou od A. de Musseta (SND, 1928), Ľúbosť od P. Géraldyho (SND, 1943), z maďarčiny rozprávkovú veršovanú hru Nemý rytier od J. Heltaia (1958) a z angličtiny Shakespearovho Richarda III. (1947). K jubileu slovenského dramatika a prozaika J. G. Tajovského zredigoval zborník Liber amicorum (1934).

E. B. L. patrí nielen k významným básnikom, ale aj prekladateľom a redaktorom. Vo svojom diele i v živote presadzoval myšlienky humanizmu. Bol ovplyvnený hlbokým kresťanským presvedčením a tiež priateľstvom so slovenským spisovateľom V. Royom. Zo starších autorov ho ovplyvnila najmä tvorba P. O. Hviezdoslava či M. Rázusa. Mal vynikajúcu schopnosť ľudsky spájať autorov mladšej a staršej generácie.