Rodným menom Gizela Ménéšiová. V rokoch 1946 – 1951 pracovala ako redaktorka denníka Práca, v rokoch 1954 – 1955 týždenníka Novosti a 1956 – 1958 časopisu Nová literatúra. Ako kritička prispievala aj do denníkov a časopisov Javisko, Film a divadlo, Kultúrny život a Hudobný život. Od roku 1978 bola kmeňovou kritičkou denníka Ľud. V rokoch 1960 – 1962 pôsobila ako dramaturgička v Maďarskom oblastnom divadle v Komárne, 1962 – 1977 pracovala v Divadelnom ústave v Bratislave. Bola spoluzakladateľkou divadelnej dokumentácie DÚ a zaslúžila sa o rozvoj archívnych a knižničných fondov vrátane zvukovej a filmovej časti dokumentácie. Venovala sa prekladu, z nemčiny a maďarčiny preložila viacero divadelných hier a odborných kníh (G. Hámos – E. Székely: Zlatá hviezda, 1951; E. Mándi: Hrdinovia všedných dní, 1951; J. Kupsch: Podenkový kráľ,1961; H. Sakowski: Kameň v ceste, 1964; P. Salamon: Na seba skríkni, 1966; M. Gasparová: Nezbedné dieťa múz, 1966; B. Grun: Dejiny operety, 1980). Je autorkou veselohier Kto probuje – neľutuje (1952) a Bez všedných dní (1953), satirickej komédie Lakmajstri (1956) a dramatizácie románu B. Wogatzkého Romanca s Amáliou.

G. M. sa intenzívne kritickej činnosti začala venovať na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov počas rozmachu slovenskej profesionálnej divadelnej siete. Patrila medzi prvých slovenských divadelných kritikov, ktorí systematicky sledovali a hodnotili aj mimobratislavskú divadelnú tvorbu. Recenzovala predstavenia aj zahraničných divadiel, a to maďarských, rakúskych a nemeckých. Okrem činohry sa ako jedna z mála kontinuálne venovala operete, muzikálu a neskôr celému hudobno-zábavnému divadlu. V niekoľkých číslach Hudobného života prinášala na pokračovanie zamyslenia a postrehy o americkom divadle, špeciálne o hudobno-zábavnom divadle na Broadwayi v New Yorku (Divadelný exkurz, č. 5 až 8/1973).

G. M. prinášala do diskurzu o divadle stále nové podnety. Poukazovala na nedostatok kvalitných domácich súčasných autorov, preto sa podľa nej divadlá vo svojom výbere neustále museli vracať ku klasikom, najmä k satirickým hrám. Klasickú dramatickú predlohu vyzývala podrobiť aktualizačnej úprave. Uvedomovala si rozdiel medzi dramatickou predlohou a inscenáciou a všímala si vklad režiséra, jeho interpretáciu textu. Považovala za dôležité, ako režisér uchopí pôvodný text a zhmotní ho na javisku, a ako dokáže reflektovať úkazy súdobej spoločnosti. Spoločenská hodnota aktuálnej témy klesá vtedy, keď nie je dostatočne umelecky spracovaná a chýbajú jej také výrazové prostriedky, ktoré by diváka adekvátne zasiahli. Za dôležitú považovala aj scénografiu, ktorá podľa nej zväčšovala ideovo-umelecký dosah a prepožičiavala postavám väčšiu javiskovú účinnosť. G. M. kládla dôraz tiež na hereckú tvorbu, vklad herca v rámci interpretácie postavy, psychologické dokresľovanie dramatických situácií, vzťahov, vypracovávanie point, dôrazov a bezprostredný kontakt s hľadiskom. Zároveň kvitovala jazykovú kultivovanosť, charakterotvorné dialógy, silný myšlienkový náboj a poetickú exaltovanosť. V muzikáli a v hudobnom divadle mala byť podľa G. M. herecká tvorba rovnako dôležitá ako spevácka či tanečná. Prácou s hercom sa mala dosiahnuť požadovaná seriózna úroveň predstavenia. Kresba vzťahov, konfliktné situácie mali byť rovnako naliehavé ako hudba a tanec. Pri hudobnom divadle si uvedomovala nedostatky súvisiace s malými skúsenosťami s daným divadelným druhom. Hudba, tanec, spev mali byť podľa nej rovnocennými zložkami, nielen jediným cieľom, vonkajším, povrchovým náterom. Kvalifikovane hodnotila a porovnávala všetky zložky divadelného umenia, pričom sa vyhýbala zovšeobecňujúcim vyjadreniam. Jej výstižné, vecné a presne formulované recenzie pomáhali formovať slovenské profesionálne divadlo.