Vyrastal v rodine kalvínskeho farára Ondreja (Andreja) Maťašíka, ktorý pochádzal z východného Slovenska. Reformovaná cirkev ho vyslala na bratislavský seniorát, mal funkciu generálneho tajomníka, neskôr zástupcu biskupa. V prevažne maďarskej cirkvi bol jedným z mála Slovákov. Po 2. svetovej vojne bol zvolený do Ústavodarného zhromaždenia Československej republiky za poslanca Demokratickej strany, ktorá vyhrala v roku 1946 voľby na Slovensku. Po prevrate vo februári roku 1948 ostal pôsobiť v pretransformovanej Strane slovenskej obrody. Počas poslaneckých ciest do Prahy sa zoznámil s manželkou Oľgou, pôvodom Češkou, ktorá pracovala v administratíve. Mali spolu tri deti. Prostredný a jediný syn Andrej maturoval na výberovej bratislavskej Strednej všeobecno-vzdelávacej škole na Metodovej ulici (1968 – 1971) s rozšíreným vyučovaním cudzích jazykov – okrem ruštiny aj latinčiny a francúzštiny. Bol členom redakcie školského časopisu Mladosť, ktorý po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy trval na požiadavkách demokratizácie spoločnosti.

Záujem o kultúru a umenie priviedol A. M. k štúdiu divadelnej vedy na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave (1971 – 1976). Absolvoval ho s vyznamenaním, rozsiahlu diplomovú prácu napísal o českom avantgardnom režisérovi J. Frejkovi. Ako dramaturg pripravil niekoľko školských predstavení, ktoré sa hrali v divadle VŠMU v bratislavskej Redute: Vampilovovu Príhodu s metérom v réžii J. Prážmáriho (1974), Aronovičov Prípitok Kolumbovi v réžii P. Fexu (1974), Rozovove Štyri kvapky v réžii pedagóga J. Svobodu (1976). Po absolvovaní vysokej školy pôsobil krátky čas (1976 – 1977) ako dramaturg v novozaloženej Komornej scéne Parku kultúry a oddychu v Bratislave, tento projekt nového bratislavského divadla sa však neuskutočnil. V Trnave už od roku 1974 existovalo Divadlo pre deti a mládež s generačným súborom a s modernizačným programom slovenského divadla, čo bolo už počas štúdia na vysokej škole aj programom A. M.. Zamestnal sa tu v roku 1977. Bol dramaturgom v najlepších rokoch tohto súboru (do 1980). Oficiálne sa uvádza jeho dramaturgická spoluúčasť na Štejnovej Verzii (réžia B. Uhlár, 1977), Eschnerovom Kráľovi Jeleňovi (réžia B. Uhlár, 1977), Stodolovom Jožkovi Púčikovi a jeho kariére (réžia B. Uhlár, 1978), Shakespearovej Búrke (réžia H. Ižófová a J. Nvota, 1978), Gogoľovom Revízorovi (réžia B. Uhlár, 1978), Anouilhovej Antigone (réžia H. Ižófová, 1978), Čibenkovej Charliem (réžia J. Nvota, 1979), Šulajovej Epizóde 39-44 (réžia B. Uhlár, 1979) a Gozziho Belasej oblude (réžia J. Prážmári, 1979).

Podstatnou aktivitou jeho celoživotného zamerania však neskôr nebola práca v divadle, ale písanie o divadle a organizácia odborných aktivít. Počnúc študentskými rokmi uverejnil stovky divadelných kritík, publicistických príspevkov, rozhovorov a analýz v dennej tlači i odborných časopisoch. Po odchode z Trnavy, v rokoch 1980 – 1981, bol postupne redaktorom dvoch časopisov vydavateľstva Obzor, Film a divadlo a Javisko. V tom období chodil často na ochotnícke prehliadky a do porôt súťaží po celom Slovensku, písal o nich referáty v tlači. Od začiatku osemdesiatych rokov až do predčasnej smrti písal pravidelne o činohernom divadle, na Slovensku nezostalo ani jedno, ku ktorému by sa nebol vyjadril. Dominantne sa sprvu venoval východoslovenským divadlám, ale aj bratislavským, nitrianskemu, martinskému. Priniesol referáty zo zahraničných podujatí, na ktorých sa zúčastnil, hlavne z Poľska. Veľa pozornosti venoval českému divadlu. Sledoval tvorbu všetkých generácií, avšak najintenzívnejšie generácii rovesníkov. Po roku 1990 však už na najnovšie trendy vtedajšieho divadla nereflektoval, nestotožnil sa s komercializáciou, s prehnaným experimentovaním, s vulgarizáciou ani s úpadkom v tom, ako niektoré divadlá pristupovali k projekcii tradičných morálnych a národných hodnôt.

Od roku 1981 sa na dlhé obdobie zamestnal v Divadelnom ústave – inštitúcii ministerstva kultúry (od 1984 bola začlenená do Ústavu umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie, od 1991 dostala názov Národné divadelné centrum), ktorá slúžila ako servisné a metodické pracovisko pre živé slovenské divadlo. A. M. tu pôsobil na rôznych úrovniach – ako samostatný odborný pracovník (1981 – 1984), samostatný odborný a potom výskumný pracovník (1984 – 1990), vedúci analyticko-kritického oddelenia, námestník riaditeľa pre umeleckú kritiku (1988 – 1990), aj generálny riaditeľ (1995 – 1998). Práve obdobie, keď bol riaditeľom Národného divadelného centra, môžeme pokladať za vrchol jeho celoživotných aktivít. Patril k tým osobnostiam kultúry, ktoré boli prívržencami vzniku samostatnej Slovenskej republiky a bol rozhodnutý vložiť sa do jej mladého života celou svojou energiou. Teoreticky dobre pripravený, zasvätený do divadelnej praxe, organizačne zdatný, so zmyslom pre prácu s kolektívom, podujal sa na významné zmeny v činnosti NDC. Zdôraznil odbornú a publikačnú aktivitu, zameranú predovšetkým na kritickú reflexiu a pravidelné hodnotenia stavu našich profesionálnych divadiel pracovníkmi ústavu aj externistami. Keďže po roku 1990 videl postupný zánik edičných možností pre oblasť divadla, inicioval široko koncipovanú Koordinačnú radu pre vydávanie divadelných hier a teatrologickej literatúry, do ktorej prizval všetky relevantné organizácie pôsobiace v tejto oblasti u nás. Vzniklo tak nové spoločné divadelné vydavateľstvo, na jeho návrh neskôr prijalo pomenovanie Tália-press. Za krátky čas za sťažených finančných podmienok v rokoch postupnej vnútropolitickej diferenciácie vydavateľstvo publikovalo výsledky výskumu a divadelné hry autorov rôznych názorových prúdov. Keďže sa A. M. obával zániku divadelnej kritiky a žurnalistiky, založil na pôvodnej báze informačného bulletinu NDC informuje časopis Teatro a na publikovanie aj redigovanie oslovil ľudí rôznych názorových odtieňov. V tom čase sa slovenská dramatika začala vytrácať zo slovenských javísk, a preto založil Festival inscenácií slovenských hier (FISH), ktorého tri ročníky sa konali v Bratislave a Prešove. Už v tomto období, na začiatku deväťdesiatych rokov, pripisoval veľký význam moderným informačným systémom, a tak v rámci NDC inicioval rozsiahly projekt THEISA, ktorým položil základy dodnes sa rozvíjajúcej elektronickej databázy slovenského profesionálneho divadla a jeho osobností. Ako riaditeľ ústavu patriaceho do rezortu Ministerstva kultúry SR sa A. M. významne podieľal na príprave Zákona č. 384/1997 Z. z. o divadelnej činnosti. Jeho prerokúvanie a s tým súvisiace navrhované zmeny pri reorganizácii divadelnej siete sa stali predmetom politického zápasu proti vláde a vtedajšiemu ministrovi kultúry I. Hudecovi (HZDS). Nepodarená reorganizácia bola v roku 1998 zrušená. Nový divadelný zákon bol v roku 1997 prijatý v Národnej rade SR a po roku 1998 ho akceptovali aj nasledujúce vládne zoskupenia. Ďalší rozšírený Zákon č. 103/2014 Z. z. o divadelnej a hudobnej činnosti vznikol až o sedemnásť rokov neskôr, aj na jeho príprave sa ako asistent poslanca D. Jarjabka (SMER – SD, predtým HZDS) zúčastnil A. M. V roku 1998 ho z politických dôvodov minister kultúry M. Kňažko (SDK/SDKÚ) odvolal z postu riaditeľa NDC. V roku 1999 musel z ústavu odísť celkom.

Prešiel do novinárskej praxe v denníku Slovenská republika (1999) a Nový deň (1999 – 2004), kde naďalej písal divadelné kritiky, avšak oveľa viac sa začal venovať publicistike na aktuálne témy súčasného umenia a spoločnosti. Jedným z najvýznamnejších zápasov, na ktorom sa aktívne zúčastnil ako novinár aj asistent poslanca, bolo zabránenie privatizácii novej budovy Slovenského národného divadla, ktorú chcela umožniť vláda s ministrom kultúry R. Chmelom (MOST – HÍD). K pôsobeniu A. M. na politickom poli treba dodať, že na rozdiel od viacerých iných slovenských divadelníkov, dramaturgov a publicistov sa nikdy neusiloval o významné postavenie či funkciu, ale svoje miesto si našiel ako koncepčný poradca i komentátor. Nikdy nebol členom žiadnej politickej strany či hnutia. Bral veci komplexne, uvedomoval si skryté súvislosti diania u nás. Podporil novú umeleckú vysokú školu – Fakultu dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Pôsobil tam ako hosťujúci docent, vedúci Katedry dramaturgie, réžie a teatrológie. Každoročne organizoval medzinárodnú vedeckú konferenciu Dnes a tu, ktorú dedikoval pripomienke svojho bývalého pedagóga P. Karvaša. Venoval sa aj vedeckej práci, vydal päť knižných monografií: zborník vlastných štúdií a divadelných kritík Činoherné divadlo na Slovensku (1993), popularizačnú obrázkovú encyklopédiu Majstri scény (2003), dva zborníky kritík Slovenské divadlo v premenách času (2003) a Pohyb slovenskej drámy (2005) a napokon historiografickú knihu Vznik a prvé roky Slovenského národného divadla (2015), v ktorej priniesol nové pohľady a dokumenty na vznik SND v čase dominancie čechoslovakistickej koncepcie štátu. V roku 1996 krátko pôsobil v Kabinete divadla a filmu Slovenskej akadémie vied (neskôr Ústav divadelnej a filmovej vedy SAV), kam sa vrátil od roku 2004 ako odborný, potom samostatný vedecký pracovník. V rokoch 2005 – 2014 bol hlavným redaktorom časopisu tohto ústavu Slovenské divadlo. V SAV aj FDU AU sa podieľal ako školiteľ na doktorandskom štúdiu. Smrť ho zastihla v plnom pracovnom nasadení. Bol jedným z najaktívnejších, názorovo nemenných ľudí, dobre zorientovaných v našom divadle aj spoločenskom vývine.