Rodným menom Veselá (pôvodne Bäcková, rodičia si museli zmeniť meno pre židovský pôvod). V rokoch 1934 – 1938 navštevovala ľudovú školu v Myjave, neskôr štátne gymnázium v Bratislave a v Prahe, kde v roku 1947 zmaturovala. V rokoch 1947 – 1949 študovala na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe (štúdium nedokončila), zároveň však navštevovala prednášky z filozofie a divadelnej vedy. Keď bola v roku 1949 založená Vysoká škola múzických umení, prihlásila sa na odbor dramaturgia a v roku 1953 štúdium úspešne zavŕšila (profesor J. Jamnický). V roku 1953 pracovala ako redaktorka Československého filmu, 1954 – 1958 ako spisovateľka v slobodnom povolaní, v rokoch 1958 – 1959 v Zväze slovenských spisovateľov v Bratislave, kde mala na starosti propagáciu slovenskej literatúry v zahraničí a organizovanie tzv. Literárnych štvrtkov v klube slovenských spisovateľov. Od roku 1960 opäť pôsobila v slobodnom povolaní.

Písať začala už do školských a študentských časopisov, od roku 1945 publikovala poviedky, verše, fejtóny, úvahy. Počas štúdia na VŠMU a v druhej polovici päťdesiatych rokov pravidelne písala divadelné kritiky, občas aj kritiky z iných umeleckých odborov do časopisov Film a divadlo, Divadelné noviny, Kultúrny život, Pravda, Večerník, Mladá tvorba, Slovenské pohľady, Literárne noviny. V roku 1954 uverejnila svoju prvú drámu Kristína (inšpirovanú Ostrovského Búrkou), v ktorej vykreslila postavy malomeštiackych zbohatlíkov. Hru Kristína (niekedy aj pod názvom Valúchovci) inscenovali viaceré slovenské a české divadlá (SND, 1954; Krajové divadlo, Nitra, 1955; Armádne divadlo Martin, 1960; Realistické divadlo Zdeňka Nejedlého Praha, 1954; Severočeské divadlo Liberec, 1955; Krajské a oblastní divadlo Český Těšín, 1973). V roku 1959 jej vyšla dráma z prostredia okresného mesta Kadiaľ vedie biela cesta (Krajové divadlo Nitra, 1960), ktorá bola ale neskôr stiahnutá z repertoáru a zakázaná pre kritické zobrazenie súčasnosti. Začiatkom šesťdesiatych rokov bola na štipendijnom pobyte na stavbe ropného kombinátu Slovnaft vo Vlčom hrdle, z ktorého vznikla kniha reportážnych próz Mesto žije zajtra (1961). V roku 1964 Rozhlas Praha uviedol celovečerný monológ Výlet. V rukopise sa zachovali drámy Zajtra bude viacej slnka (1953), Matej Dúbravec (1957), Archa (1965), Slnovrat (1966).

V divadelných recenziách reflektovala predovšetkým tvorbu bratislavských divadiel. Predstavenia vo svojich recenziách hodnotila komplexne a podrobne. Analyzovala predovšetkým réžiu, prácu s dramatickou predlohou a herecké výkony. Úlohou režiséra podľa nej má byť spolu s ostatnými tvorcami inscenácie nájsť tie správne výrazové prostriedky korešpondujúce s ich umeleckými predstavami. Práve režisér by ale mal odhaliť potenciál dramatickej predlohy a dosiahnuť jeho čo najväčšiu umeleckú výraznosť. Súčasnej divadelnej kritike vyčítala nedostatočnú náročnosť, malú teoretickú fundovanosť či precíznu formuláciu. Zaujímala sa o problémy súčasného divadla a dramaturgie, napríklad v súvislosti s absenciou novšej slovenskej dramatickej literatúry.