Narodil sa v rodine ochotníckeho herca a režiséra Rudolfa M., ktorý bol v dvadsiatych až štyridsiatych rokoch výraznou umeleckou osobnosťou Slovenského spevokolu v Martine, a matky Anny (rod. Olejčeková), ktorá bola tiež ochotníckou herečkou, mal brata JUDr. Lorenza M. Manželka Oľga (rod. Hlavajová) pracovala ako archivárka redakcie Československej televízie.

D. M. vyštudoval gymnázium v Martine (1940 – 1948), potom študoval divadelnú vedu a dejiny umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, súčasne (1948 – 1950) študoval dramatický kurz pri Slovenskom národnom divadle, v roku 1969 získal titul PhDr. V rokoch 1952 – 1957 bol odborným asistentom, neskôr vedúcim Katedry divadelných vied a dramaturgie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, v roku 1957 bol tajomníkom Zväzu slovenských divadelných umelcov, v rokoch 1958 – 1961 dramaturgom a 1961 – 1973 vedúcim vysielania Literárno-dramatickej redakcie Československej televízie v Bratislave. V rokoch 1969 – 1973 bol vedúcim Katedry filmovej a televíznej scenáristiky a dramaturgie na VŠMU, 1973 – 1975 bol zástupcom šéfredaktora Literárno-dramatického vysielania Československej televízie, 1975 – 1977 dramaturgom a 1977 – 1980 režisérom.

D. M. počas štúdií pôsobil v ochotníckych krúžkoch: Stredoškolský dramatický krúžok, Divadelný spolok A. Kmeťa a Slovenský spevokol v Martine. Bol spoluzakladateľom Zväzáckeho akademického divadla a Divadla mladých v Bratislave, na FF UK sa pridal k skupine nadšencov, ktorá vytvárala predstavenia v Divadle mladých na Dunajskej ulici v Bratislave. Napísal viacero televíznych scenárov (Pavilón č. 6, 1992; Svetlo severu, 1975; Ľahostajní, 1978; Dáma, 1967). Pričinil sa o výraznú dramaturgickú profiláciu Slovenskej televízie v podobe úspešných televíznych inscenácií, tzv. bratislavských televíznych pondelkov. Patrili k divácky celoštátne najsledovanejším programom, „čo vyplývalo najmä z progresívnej dramaturgickej orientácie na adaptácie umelecky hodnotných domácich i zahraničných literárnych predlôh a na divadelné hry svetovej i domácej klasiky“.¹ Popri scenáristike sa venoval aj režijnej tvorbe, herectvu a intenzívne aj kritike. Ako jeden z prvých sa venoval teórii dramatickej tvorby v televízii. Praktické skúsenosti získané na poste televízneho dramaturga a scenáristu uplatňoval aj v pedagogickej práci na VŠMU (1952 – 1957), kde prednášal dejiny svetového divadla a praktickú divadelnú dramaturgiu. Viedol kritický seminár, hrával v absolventských predstaveniach svojich študentov, vychoval rad popredných režisérov, scenáristov a dramaturgov. V roku 1967 dostal štátne vyznamenanie Za vynikajúcu prácu. V rokoch normalizácie bol prenasledovaný za svoje politické postoje a tvorivú činnosť v Slovenskej televízii.

Publikoval kritické články v časopisoch Divadlo, Film a divadlo, Kultúrny život a Slovenské divadlo. D. M. sa vo svojich kritikách zameriaval na všetky zložky inscenácie, najmä však na režisérsku, dramaturgickú a hereckú. Často rozoberal celkový dojem, atmosféru, temporytmus, jednotlivé fungovanie situácií a hercov v priestore či dramatické napätie v inscenácii, ale aj jednotlivé herecké výkony. Písal kritiky na inscenácie divadiel po celom Slovensku. Od bratislavského Národného divadla cez Armádne divadlo v Martine či Nitrianske krajové divadlo až po Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, košické Národné divadlo či žilinské Krajové divadlo pracujúcich.

1. Biografický lexikón Slovenska VI. M – N. Martin : Slovenská národná knižnica, 2017, s. 445. ISBN 978-80-8149-079-8.