MIČINEC, Stanislav
* 26. 1. 1937 Martin – † 16. 7. 1993 Bratislava
teatrológ, dramaturg, kritik, dramatik
Pseudonymy/šifry: -ec-

Narodil sa v nezámožnej meštiackej rodine, otec Karol, matka Mária, základnú školu navštevoval v rokoch 1943 – 1947, meštiansku školu 1947 – 1951 a gymnázium absolvoval – rovnako ako predošlé vzdelanie – v rodnom Martine (1951 – 1955).

Dôležitú úlohu v jeho umenovednom formovaní zohralo štúdium na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave (odbor divadelná veda a dramaturgia, 1956 – 1961), ako aj jednoročné štúdium na známej Theaterhochschulle (špecializácia súčasná nemecká dráma a nemecký expresionizmus, 1958 – 1959) v Lipsku, kde sa zoznámil s kontextom nielen klasickej, ale predovšetkým modernej súdobej literatúry a svetového divadla, čo využil neskôr počas záverečného štúdia na VŠMU. Od vzniku Československého národného strediska Medzinárodnej asociácie divadla pre mládež ASSITEJ (1968) v ňom spočiatku pracoval ako člen zastupujúci činohru Novej scény v Bratislave. Ako jeho predseda (1971 – 1975) sa podieľal na príprave a organizácii I. stretnutia hercov s medzinárodnou účasťou v Martine (1973), pričom sa usiloval v medziach možností aplikovať podnety vyplývajúce z programu jeho Výkonného výboru na živý divadelný organizmus. Mali tvorivo pomôcť organizačnému a umeleckému rozvoju predovšetkým divadla pre deti a mládež na Slovensku. V rokoch 1978 – 1979 pracoval ako redaktor LITY, 1979 – 1984 odborný pracovník Divadelného ústavu v Bratislave (od roku 1984 Ústav umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie a v roku 1991 transformovaný na Národné divadelné centrum). V roku 1986 získal titul PhDr.

Ťažiskovou oblasťou jeho divadelných aktivít bola praktická dramaturgia (od roku 1959 tvorivo pracoval ako dramatizátor či spoluautor hier činoherného súboru Divadlo Nová scéna Bratislava, v rokoch 1971 – 1977 ako jeho šéfdramaturg). Spomínané podnety z vývinu svetového divadla zužitkoval v inscenáciách adresovaných deťom a mládeži, v ktorých spočiatku inklinoval ku konvenčnému klasickému realistickému štýlu. Neskôr však túto inscenačnú poetiku prekonal príklonom k modernému netradičnému antiiluzívnemu divadlu. Prejavilo sa to na preferencii inscenácií rozprávkových hier (S. V. Michalkov Tri pomaranče, 1960; P. Hacks Anabella a Mesiac, 1960; H. Ch. Andersen Cisárove nové šaty, 1960; J. a W. Grimmovci Popoluška, 1963). Spomínanú osobitú antiiluzívnosť presadzoval aj v inscenáciách určených dospelému divákovi v preferovaní angažovaného humoristicko-satirického divadla, ktoré projektoval ako viacročnú perspektívnu orientáciu na inonárodnú dramatiku (V. V. Majakovskij Kúpeľ, 1963; Ploštica, 1966) a domácu klasickú dramatickú tvorbu s invenčnými antitradičnými inscenačnými postupmi (J. Chalupka Všetko naopak, 1964; J. Palárik Drotár, 1965). Aj uvedenie Frischovej modernej hry Don Juan alebo Láska ku geometrii (1964) dokumentuje jeho ambíciu tvorivo využiť skúsenosti zo štúdií v Nemecku explikáciou intelektuálneho interpretačného kľúča do podobenstva nadčasovej aktuálnosti „donchuanovského archetypu“. V tvorivom inscenačnom procese figuroval ako upravovateľ hier uvedených autorov, dramaturg či spolupracovník divadelných tvorcov: M. H. Lokvencová (Anabella a Mesiac, Cisárove nové šaty, obe Divadlo Nová scéna Bratislava 1960; Všetko naopak, Lietajúci koberec, obe Divadlo Nová scéna Bratislava 1964; Drotár, Ploštica, obe Divadlo Nová scéna Bratislava 1965; Všetko naopak alebo Tesnošilová Anička sa žení a Honzík vydáva, Divadlo Jonáša Záborského Prešov 1966; Všetko naopak, Štátne divadlo Košice 1972, 1993; VŠMU Bratislava 1975), J. Jílek (O slnečníkovi, Mesačníkovi a Veterníkovi, Divadlo Nová scéna Bratislava 1967; Slnokráľ a jeho bratia, Štátne divadlo Košice 1967; Uliana a ohnivý kráľ, Bábkové divadlo Žilina 1967) a ď.

Dramaturgicky sa aktívne podieľal tiež na genéze niekoľkých dramatických textov vtedajších slovenských autorov, napr. hry Ľ. Filana Žolík (1961), Š. Králika Vojenský kabát Juraja Jánošíka (1970), I. Bukovčana Takmer božský omyl (1971), Luigiho srdce (1973), P. Kováčika Pohľadnica z Benátok (1976), J. Kákoša Dom pre najmladšieho syna (1974), N. Tánskej Predajňa 004 (1975) a i.

K ďalším jeho tvorivým okruhom patrí aj dramatizácia poviedky J. Záborského Frndolína (uvedená v Československej televízii v roku 1965 a 1979) a hry Sezam, otvor sa! (1973) na motívy rozprávok z Tisíc a jednej noci. Pomerne výraznú rezonanciu vyvolala satirická komédia To naše Kocúrkovo (uvedená v DJZ Prešov v roku 1977 ako Kocúrkovo), ktorú vytvoril na motívy Chalupkovej Trasorítky a Kocúrkova. Jeho umelecké aktivity dotvára aj herecká filmografia, ktorá je reprezentovaná účinkovaním vo filmovom diele (Človek na moste, 1972), televíznom filme (Ivko a jeho mať, 1971) a televíznom seriáli (Zaprášené histórie Ema Bohúňa, 1971).

V súvislosti s jeho profesiou dramaturga a s tým spojených ďalších umeleckých aktivít treba zaevidovať jeho príspevky do bulletinov jednotlivých inscenácií, na ktorých participoval ako dramaturg, neraz spoluautor, no väčšinou ich zostavovateľ a redaktor. Disponovali vysokou odbornou erudíciou, čo potvrdzovali aj jeho rozsiahlejšie zasvätené interné hodnotenia inscenácií bratislavských i mimobratislavských divadiel (spomeňme napr. M. Kočan Play – back DPOH Bratislava, 1983; J. N. Nestroy Talizman, Divadlo SNP Martin, 1984; J. Palárik Drotár, Divadlo SNP Martin, 1984), analytické a publicisticky orientované recenzie publikované v odborných časopisoch (Slovenské divadlo, Umelecké slovo, Javisko a i.) i v dennej tlači (Večerník, Pravda, Práca a ď.). V nich s ľahkosťou a systematickosťou prepájal rôzne kontexty národnej a inonárodnej kultúry (najmä germánskej a českej proveniencie) či už v genologickej, tematickej alebo geografickej rovine. Svoj kritický úsudok opieral okrem iného o introspektívny „vhľad“ do širokospektrálneho tvorivého procesu vzniku divadelného diela, do fungovania divadelného organizmu zvnútra, obohatený niekoľkoročnými praktickými skúsenosťami dramaturga. Je evidentné, že za najdôležitejšie kritériá kvality kritickej činnosti považoval S. M. objektívny pohľad, odbornú fundovanosť, úsilie o návrat k skutočným umeleckým hodnotám a zdôrazňovanie požiadaviek profesionality predovšetkým v oblasti literárnej dramatickej predlohy, hereckej a režijnej tvorby.

Výberová bibliografia autora:

MIČINEC, Stanislav. Anketa o dramaturgii. In Slovenské divadlo, 1963, roč. 11, č. 3, s. 325 – 326.

MIČINEC, Stanislav. Niekoľko poznámok o slovenskej dráme [rukopis]. Bratislava: 1971, 14 s.

MIČINEC, Stanislav. Konferencia o súčasnej slovenskej dráme [diskusný príspevok]. In Slovenské divadlo, 1973, roč. 21, č. 2, s. 168 – 191. Diskutujúci: Ján Kákoš, Ján Slivko, Milan Polák, Ernest Štric, Pavol Palkovič, Stanislav Mičinec, Štefan M. Sokol, Rudolf Mrlian.

MIČINEC, Stanislav. Posúdenie zborníka hodnotení kolektívnych umeleckých telies v umeleckej sezóne 1985/86 (rukopis), Bratislava: 15. 5. 1987, 3 s.

MIČINEC, Stanislav. O Novej scéne ... : (poznámky o vývoji jedného divadla). In Kesselring, Joseph : Dom plný mŕtvol [bulletin]. Bratislava : Nová scéna, 1989, s. [6 – 7]. Na pokračovanie v bulletinoch ďalších piatich inscenácií v sezónach 1989 – 1991.

MIČINEC, Stanislav – ŠTÚROVÁ, Nelly. Súpis premiér Slovenského národného divadla 1920 – 1945 : činohra – opera – opereta – balet. Bratislava : Ústav umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie, 1990. 246 s.

Výberová literatúra o autorovi:

MIČINEC, Stanislav. Životopis (rukopis), Bratislava, 1971. 3 s.

Encyklopédia dramatických umení Slovenska 2. M – Ž. Bratislava : Veda, 1990, s. 59. ISBN 80-224-0001-7.

Slovenský biografický slovník : od roku 833 do roku 1990. IV. zväzok, M – Q. Martin : Matica slovenská, 1990, s. 83. ISBN 80-7090-019-9.

 

Publikované v roku 2023.

Miron Pukan
Skip to content