Po absolvovaní gymnázia v Trenčíne (1953) študoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1953 – 1958) odbor divadelná veda a dramaturgia. Neskôr v roku 1967 na Filozofickej fakulte v Brne získal titul PhDr., v roku 1972 získal titul docent a titul CSc. v roku 1984 (na Slovenskej akadémii vied v Bratislave). Manželka Marta Mikolová, dcéry Ivica a Danica.

Vysoká škola múzických umení bola jedným z centier profesijného života M. M. Dlhé obdobie tu pôsobil ako pedagóg katedry divadelnej vedy (1958 – 1999). Na VŠMU bol tiež vedúcim katedry filmovej a televíznej dramaturgie a scenáristiky (1972 – 1980), pôsobil na poste prodekana (1971 – 1973), dekana Divadelnej fakulty VŠMU (1976 – 1980) a počas dvoch období aj ako prorektor VŠMU (1973 – 1976 a 1980 – 1985). V neskoršom období bol jedným z prvých pedagógov v zakladajúcej fáze Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici (1997 – 2006), rovnako tu zastával post prorektora (1998 – 2002) a predsedu Akademického senátu FDU AU. Rozsiahle aktivity M. M. ocenili obidve inštitúcie. VŠMU pri 40. výročí založenia v roku 1979 zlatou medailou školy a AU BB v roku 2002 pri 5. výročí pamätným listom.

Veľkú časť svojho profesijného života venoval M. M. tiež ochotníckemu divadlu. Venoval sa metodickej a organizačnej práci v tomto odvetví, bol dlhoročným členom odborných porôt, lektorom na kurzoch a seminároch, tvorbu ochotníkov reflektoval ako kritik a historik. V rokoch 1985 – 2000 bol predsedom ústrednej rady Zväzu (od roku 1991 premenovaného na Združenie) divadelných ochotníkov Slovenska (ZDOS).

Do výpočtu rozsiahlych aktivít M. M. patrí aj predsedanie komisii pre teóriu a kritiku Zväzu slovenských dramatických umelcov. Ako aktívny umelec, kritik aj organizátor kultúrneho života sa M. M. zameriaval tiež na množstvo divadelných festivalov a prehliadok venovaných ochotníckej tvorbe, na tvorbu študentov umeleckých aj neumeleckých vysokých škôl. Stál pri založení festivalu Akademický Prešov, ktorý je súťažou umeleckej tvorivosti vysokoškolákov (zameraný najmä na študentov nedivadelných škôl) a tiež medzinárodného festivalu divadelných vysokých škôl, ktoré VŠMU organizuje od roku 1979 ako bienále (dnes nesie festival názov Istropolitana Projekt). Istropolitanu vyzdvihoval ako medzinárodnú platformu na vzájomné spoznávanie študentskej tvorby, ale najmä oboznamovanie sa s metodikou výučby divadelných škôl. Rovnako sa zaslúžil o súťaž Eurotalent – medzinárodná súťaž v hre na cimbal, súťaž o pohár K. S. Stanislavského či Gorazdov Močenok – festival biblických a duchovných hier. Bol dlhoročným členom porôt divadelných prehliadok Scénická žatva, Jiráskov Hronov, Divadelná májová Nitra, Slovenský festival rozhlasovej hry v Piešťanoch.

Počas svojej aktívnej autorskej činnosti sa rovnako venoval kritike divadelnej, televíznej aj rozhlasovej tvorby, dejinám a teórii slovenskej rozhlasovej hry, recenzoval teatrologickú literatúru, je autorom množstva odborných posudkov, úctyhodného objemu reportov z ochotníckych festivalov a prehliadok.

M. M. bol počas dlhšieho obdobia aj členom redakčnej rady časopisu Javisko (1973 – 2000) a niekoľko rokov rovnako časopisu Slovenské divadlo (1982 – 1985). Publikoval aj v množstve ďalších periodík: Amatérska scéna, Divadelní noviny, Divadlo v medzičase, Film a divadlo, Predvoj, Nové slovo, Dialóg, Slovenské národné noviny, Smena, Pravda, Slovenská republika, Národná obroda, Teátro. Autorsky sa podieľal tiež na tvorbe diel encyklopedického charakteru: Encyklopédia Slovenska (1977 až 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1984, 1985), Encyklopédia dramatických umení Slovenska (1989, 1990).

K dôležitým a dodnes vyhľadávaným textom M. M. patrí štúdia v publikácii Dvadsať rokov slovenského činoherného divadla (1966) – prvá odborná teatrologická revízia divadelníctva rokov 1949 – 1956. Autor tu na pozadí politických rozhodnutí rozkrýva, ako v týchto rokoch nad umeleckými otázkami prevážila agitačná úloha divadla. Popisuje organizačné zmeny divadelného života, vplyv a činnosť Divadelnej a dramaturgickej rady, ideologický boj proti tzv. formalizmu a príklon k dogmatizmu, ktorý zasiahol prax aj divadelnú teóriu a kritiku. Osobitne analyzuje problémy súdobej aplikácie Stanislavského metódy, ktorá mala v divadle zabezpečiť dosiahnutie vtedajšieho ideálu umeleckej tvorby, socialistického realizmu. Došlo však k nepochopeniu a vulgarizácii Stanislavského, k účelovému výberu z jeho princípov a k ich nesprávnemu uplatňovaniu. M. M. v štúdii podrobne rozoberá šesť nedorozumení „so Stanislavským“ a ich dôsledky v dráme, hereckej práci, réžii aj scénografii tohto obdobia.

Stanislavskému sa M. M. venoval aj vo svojej neskoršej tvorbe – je autorom viacerých odborných teatrologických publikácií a učebných textov, ktoré približujú Stanislavského metodický systém (Základy hereckej tvorby: vo svetle metódy Konštantína Sergejeviča Stanislavského, 1976; Abeceda hereckej tvorby,1982; Herecká škola K. S. Stanislavského, 1998).

Množstvo reportov z ochotníckych prehliadok a festivalov dokladuje nesmierny prehľad M. M. na slovenskej ochotníckej scéne. V článkoch analyzoval inscenácie, jednotlivé umelecké výkony a rovnako načrtával charakter súdobej ochotníckej scény v širších kontúrach, často približoval aj organizačné pozadie podujatí. V rozsiahlejších textoch potom pomenúval vývinové tendencie, analyzoval históriu a sprehľadňoval kontexty tvorby v tomto odvetví v jednotlivých časových obdobiach.

Na mladých, resp. začínajúcich ochotníkov myslel aj v publikácii Vademecum/minimum začínajúceho divadelníka (1998), ktorá predstavuje bedeker pre záujemcov o založenie divadelných súborov. M. M. v nej čitateľom približuje problematiku od praktického základu (stanovy, názvy súborov), predstavuje jednotlivé divadelné povolania a funkcie v divadelnom súbore, pripája základný terminologický slovníček, ktorý obsahuje pojmy z teórie divadla aj heslá venované napr. slovenským kultúrnym inštitúciám, divadelným prehliadkam a festivalom.

Ako dlhoročný člen ZDOS-u sa vo výročných publikáciách, ale aj iných príspevkoch viackrát venoval histórii organizácie, ideovým, ale aj k praktickým otázkam jej fungovania. Vo viacerých odborných príspevkoch opísal detaily a rozsah aktivít aj existenciu združenia na pozadí spoločensko-politických zmien aj jeho ideového predchodcu Ústredia slovenských ochotníckych divadiel (ÚSOD) – napr. Zástoj ochotníckych spolkov na demokratickej podobe slovenského ochotníckeho divadla v zborníku Svedectvo o dobe a ľuďoch (1992). M. M. bol nielen autorom jednotlivých príspevkov, ale aj zostavovateľom viacerých zborníkov či autorom publikácií Svedectvo o dobe a ľuďoch: Slovenské národní divadlo nitranské v Sobotišti (1992), Dvadsať rokov zväzu divadelných ochotníkov na Slovensku (1989). Dejinám ÚSOD-u a ZDOS-u, pozadiu aj peripetiám fungovania druhej z menovaných organizácií, sumarizácii jej početných aktivít v priebehu rokov aj kontextom ochotníckej divadelnej tvorby v rokoch 1980 – 1990 sa podrobne venoval napr. aj v publikácii Návraty a perspektívy (1997), ktorá vznikla pri príležitosti 75. výročia založenia Ústredia slovenských ochotníckych divadiel. Analýze ochotníckej divadelnej tvorby v jednotlivých časových obdobiach sa venoval na viacerých miestach aj v rozsiahlejších časopiseckých textoch. Zmapoval napr. tvorbu profesionálnych divadelníkov v prostredí ochotníckeho divadla, ich vzájomné vplyvy alebo zmeny na ochotníckej scéne po roku 1989 (v týchto textoch opisoval a analyzoval zmeny generačného zloženia divadelníkov či odliv generačne starších divadelníkov aj profesionálnych režisérov z ochotníckej scény, ktorej v tom čase podľa jeho slov dominovala mládež).

M. M. vo viacerých svojich textoch pripomína nevyhnutnosť existencie ochotníckych festivalov a prehliadok ako nenahraditeľných stretnutí, ktoré stimulujú tvorbu, sprostredkúvajú stretnutia tvorcov a teoretikov, a teda aj vytvárajú priestor na priamu spätnú väzbu, a rovnako vyzdvihuje aj vzdelávací rozmer týchto podujatí. Pri pohľade na plejádu podujatí, na ktorých organizácii či zakladaní sa M. M. významne podieľal, je zrejmé, že tieto charakteristiky možno vztiahnuť aj na širší záber než len ochotnícku scénu. Rovnako neúnavne pripomínal problematiku múzea ochotníckeho divadla, resp. podobnej inštitúcie, ktorá by sa popri Divadelnom ústave, orientovanom na profesionálnu divadelnú tvorbu, a Národnom osvetovom centre, ktoré zabezpečuje najmä organizačný chod ochotníckej scény a jej prehliadok, venovala dokumentácii a archivovaniu teatrálií spojených s tvorbou ochotníkov.

Významnou súčasťou jeho autorskej tvorby sú tiež texty venované dejinám a teórii slovenskej rozhlasovej hry a dejinám rozhlasu, problematike sa venoval napr. v zborníku Mnohotvárnosť dramatického umenia (1976). Záujem o prácu v tomto odvetví a jeho reflexiu pripisoval požiadavkám pedagogickej praxe.

Medzi posledné príspevky M. M. patrí jeho vystúpenie na kolokviu venovanému 50. výročiu časopisu Javisko (2018), v ktorom sa venoval téme Od stabilizácie hodnôt k ich zneisteniu a spoločenskej zmene.