Narodil sa v rodine jazykovedca Jozefa Mistríka. Má dvoch súrodencov, Tosku, vysokoškolskú pedagogičku angličtiny, a Ericha, vysokoškolského profesora estetiky a etiky. Jeho manželka Jela, rod. Kresáková, je virologička, pracovala na Univerzite Komenského v Bratislave a vo Virologickom ústave SAV.

Strednú všeobecnovzdelávaciu školu na Metodovej ulici v Bratislave s rozšíreným vyučovaním jazykov (ruštiny, latinčiny, francúzštiny) navštevoval v rokoch 1968 – 1971, kde spoluredigoval časopis Mladosť, ktorého vydávanie pre kritický postoj k okupácii Československa v roku 1968 vedenie školy zastavilo. V rokoch 1971 – 1976 študoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, ktorú ukončil semiologicky zameranou diplomovou prácou Dramatický text a predstavenie. V roku 1977 nastúpil na VŠMU na internú vedeckú ašpirantúru, absolvoval ju teoretickou prácou Výrazové prostriedky činoherného herectva (CSc., 1984), v tom istom roku získal na VŠMU aj titul PhDr.

Od roku 1980 začal pracovať v Sekcii divadla a filmu Umenovedného ústavu SAV, redigoval vedecký časopis Slovenské divadlo: revue dramatických umení (1979 – 1986 ako výkonný, 1987 – 1995 ako hlavný redaktor). Pôvodné pracovisko Umenovedný ústav SAV sa v roku 1990 rozdelilo na tri časti a z jednej vznikol Kabinet divadla a filmu SAV, ktorého sa stal dlhoročným riaditeľom (1990 – 2008). Ako základné výskumné úlohy transformovaného pracoviska M. M. už v jeho začiatkoch stanovil vytvoriť ucelený vedecký pohľad na dejiny slovenského divadla a rozšíriť výskumný záber o film, televíziu a rozhlas. Riadil vedecko-výskumné kolektívy a činnosť pracoviska v dvoch hlavných strategických líniách – historický výskum divadla a filmu a výskum teoretických aspektov divadla, drámy a filmu, čo predpokladalo postupnú internacionalizáciu bádania.

Od deväťdesiatych rokov sa jeho záujem postupne obracal aj na oblasť zahraničného divadla, medzinárodných spoluprác, televízie, elektronických médií a pedagogického vysokoškolského pôsobenia, zvyšoval si kvalifikáciu. V roku 1990 absolvoval vďaka agentúre Association française d’action artistique (AFAA) deväťmesačný študijný pobyt vo Francúzsku (CNRS), kde nadviazal úzke kontakty s francúzskou divadelnou vedou a jej predstaviteľmi. Štrnásť rokov (1990 – 2003) pôsobil ako prezident Slovenskej sekcie Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (AICT), zastupoval našu krajinu na kongresoch v Portugalsku, Uruguaji, Poľsku, Fínsku, Kanade, Srbsku. V roku 1997 zorganizoval v Bratislave svetovú konferenciu AICT pod názvom Divadlo bez hraníc. V roku 2001 ho AICT kooptovala do Medzinárodnej jury, udeľujúcej Európsku divadelnú cenu (Europe Theatre Prize) a cenu Nového divadelného činu (New Theatrical Realities) – zúčastnil sa na ôsmich výberoch európskeho laureáta, v Turíne, dvakrát v Solúne, dvakrát v Petrohrade, vo Vroclave, Craiove a Ríme. Dlhodobá medzinárodná spolupráca vyústila v roku 2004 do pozvania M. M. ako hosťujúceho profesora na Université Paris 3 – Sorbonne Nouvelle, kde pre bakalársky stupeň licence prednášal tému Herecké techniky 20. storočia a pre magisterský stupeň maitrise tému Absurdná dráma vtedy a dnes. V rokoch 2008 a 2011 prednášal na doktorandskej škole parížskej univerzity vo Florencii a Benátkach.

V rokoch 1994 – 1995 pracoval v Slovenskej televízii, prvý rok ako programový riaditeľ, neskôr bol poverený prípravou satelitného vysielania STV (poradca riaditeľa v procese digitalizácie a prechodu vysielania na satelit). Krátky čas bol zamestnaný v Národnom divadelnom centre (1996 – 1998), koncepčne sa zúčastnil na neuskutočnenom projekte novej slovenskej komerčnej televízie Dovina (1996 – 1997), bol zvolený za člena Rady Slovenskej televízie (1998 – 2002). Opakovane, na dve šesťročné obdobia, bol zvolený Národnou radou SR za člena Rady pre vysielanie a retransmisiu (2005 – 2011, 2011 – 2017), v rokoch 2009 až 2017 bol jej predsedom.

V roku 1998 spoluzakladal Akadémiu umení v Banskej Bystrici, ako hosťujúci profesor pre oblasť teórie a dejín divadla tam s prestávkami pôsobil do roku 2006. Neskôr začal vyučovať aj na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave, kde pôsobil ako hosťujúci profesor pre oblasť elektronických médií (2000 – 2021).

M. M. sa po celý čas systematicky venoval aj svojmu vedeckému kariérnemu rastu. V roku 1998 mu Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici udelila vedecko-pedagogickú hodnosť docent – habilitačná prednáška Podoby slovenskej dramatiky, v roku 2003 Slovenská akadémia vied najvyššiu vedeckú hodnosť doktor vied (DrSc.) – doktorská dizertačná práca Slovenská absurdná dráma, a v roku 2009 VŠMU vedecko-pedagogickú hodnosť profesor – inauguračná prednáška Jacques Copeau a európske divadlo.

Slovenská akadémia vied bola od začiatku profesionálneho pôsobenia kmeňovým vedeckým pracoviskom M. M., kde naďalej rozvíja svoju vedeckú, výskumnú a publikačnú činnosť (jeho pracovisko prešlo niekoľkými zmenami názvu – od r. 1990 ako Kabinet divadla a filmu SAV, od r. 2010 ako Ústav divadelnej a filmovej vedy SAV, od r. 2018 ako Centrum vied o umení SAV, ktorého je ústav organizačnou zložkou). Bol dlhoročným garantom doktorandského štúdia, školiteľom dizertačných prác, viedol viaceré výskumné projekty podporené rôznymi grantovými agentúrami (APVV, VEGA a i.), organizoval domáce a medzinárodné vedecké konferencie a od konca r. 2018 pôsobí ako generálny riaditeľ Centra vied o umení SAV.

Prvé divadelné kritiky M. M. uverejnil už počas štúdia na strednej škole v denníku Ľud. V čase vysokoškolských štúdií písal recenzie o inscenáciách divadiel v Prešove, Košiciach, Trnave, Martine a Bratislave a v recenzentskej praxi pokračoval aj po skončení školy. Publicisticky sa zameriaval najmä na vtedajšiu mladšiu generáciu divadelníkov (B. Uhlár, M. Karásek, J. Nvota, J. Bednárik, S. Párnický, Ľ. Vajdička, J. Ciller a ďalší), sledoval trendy slovenského divadla a drámy, ich formálne inovácie a vzrastajúcu angažovanosť. Celkovo uverejnil takmer dvesto divadelných recenzií a kritík v novinách a odborných časopisoch (Pravda, Film a divadlo a i.). Už v kratších novinových útvaroch a článkoch sa prejavovala jeho všeobecná rozhľadenosť, metodologická pripravenosť, schopnosť precíznej, logickej analýzy, argumentmi a dôkazmi podporenej interpretácie, obsahovej a kontextovej syntézy, ktoré sa naplno uplatnili v samostatných monografických prácach. Neskôr recenznú prax utlmoval, publikoval kratšie články o divadle, recenzie odbornej literatúry, vlastné názory o kultúre, médiách, slovenskej histórii, sociálno-politických otázkach a kritiky písal len sporadicky (Literárny týždenník, Národná obroda, Koridor, Nový deň a i.). Vystupoval v rozhlasových a televíznych reláciách a diskusiách.

Od polovice osemdesiatych rokov sa postupne preorientoval na vedecké štúdie, venované súčasnému slovenskému divadlu a dramatike, ktorými rozvíjal témy a syntetizoval poznatky načrtnuté v kritickej praxi. Uverejňoval ich prevažne vo vedeckej revue Slovenské divadlo. Od začiatku deväťdesiatych rokov dospel k prvým knižným vydaniam svojich prác: katalóg Blaho Uhlár (1990), kde editoval a komentoval po bulletinoch roztratené dva „Slovenské divadelné manifesty“ tohto autora (a M. Karáska). Ďalej vydal praktickú príručku pre dramaturgie divadiel Sto slovenských hier (1992). V roku 1992 zorganizoval konferenciu a vydal z nej zborník s názvom Režisér Miloš Pietor (1992) a rovnakým postupom vydal spolu s J. Jaborníkom zborník Divadlo na korze 1968 – 1971 (1994). Obidve tieto knihy kolektívu autorov vedecky rehabilitovali jednu z najvýznamnejších etáp nášho moderného divadla, ktorá sa odohrala v bratislavskom pivničnom Divadle na korze na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov a ktorej viacerí aktéri boli v čase tzv. normalizácie politicky prenasledovaní. Na túto líniu výskumu nadviazal neskôr dvoma ďalšími knižnými monografiami: Slovenská absurdná dráma (2002), kde sa zaoberal dramaturgiou a hodnotovými kritériami absurdného divadla, a Aj dráma je len človek…: premeny súčasnej drámy (2003), v ktorej podrobil satiricky ostrej kritike diela štyroch dramatikov (V. Klimáčka, L. Keratu, P. Janíka, S. Lavríka), nasledovníkov tohto divadelno-dramatického prúdu.

Viacročný kolektívny výskum dejín slovenského divadla v Kabinete divadla a filmu SAV pod vedením M. M., ktorého produktom boli aj ďalšie čiastočné monografie a štúdie členov tímu (E. Bartko, J. Blaho, M. Blahynka, L. Čavojský, L. Lajcha, A. Maťašík, M. Mistrík, O. Panovová, J. Pašteka, D. Podmaková, V. Predmerský, T. Ursínyová), sa zavŕšil v roku 1999, keď vyšla vo vydavateľstve VEDA kniha Miloš Mistrík a kolektív: Slovenské divadlo v 20. storočí. Jej obsahom sú dejiny nielen činoherného, ale aj operného, operetného, baletného pantomimického umenia. K systematickému kolektívnemu výskumu dejín sa prihlásil aj v roku 2017 úvodnou rozsiahlou kapitolou v publikácii Súčasné slovenské divadlo v dobe spoločenských premien: pohľady na slovenské divadlo 1989 – 2015 (kapitola Divadlo, ľudia a inštitúcie v nových situáciách v spoluautorstve s A. Maťašíkom).

Popri prevažnom zameraní na dejiny súčasného slovenského divadla sa M. M. venoval aj teórii divadla, z čoho vznikli monografie Kapitoly o hereckom umení (1994, 2. vyd. 2005) a Analýzy hereckej syntézy (1995). Výraznejšiu líniu jeho priebežne publikovaných vedeckých výstupov reprezentujú aj zborníkové a časopisecké portréty niektorých hercov: Z. Studenková (1991), F. Dibarbora (2002), J. Kroner (2003), G. Valach (2004), S. Štepka (2002 a 2013), zahraničná monografia Milka Zimková – aktorka słowacka (2011).

Kontinuálny výskum slovenského divadla postupne viedol M. M. k tomu, že sa od lokálneho pohľadu približoval k vnímaniu nášho divadla v širších európskych kontextoch. Publikoval desiatky štúdií s rozličnou tematikou z teórie a dejín slovenského aj inonárodného divadla, drámy, filmu a televízie. Svoje dlhodobé pobyty v Paríži, a krátkodobejšie pobyty vo viacerých zahraničných krajinách, využil na archívne štúdium a priamy terénny výskum francúzskeho i svetového divadla a kultúry. Kontakty s inonárodným divadlom a výskumníkmi vyústili do zostavenia a vydania špeciálneho dvojčísla časopisu Slovenské divadlo (č. 2 – 3/1992), ktoré obsahuje preklady francúzskych teatrologických prác (autori A. Ubersfeld, P. Pavis, Ch. Hamon-Siréjols, D. Monmarte, M. Corvin, B. Dort, O. Aslan, D. Bablet, G. Banu). V roku 1998 preložil knihu G. Banuho Divadlo alebo naplnený okamih. Viaceré publikácie M. M. vyšli v zahraničí (Poľsko, Česko, Srbsko, Francúzsko, Belgicko, Portugalsko, USA, Kanada, Brazília, Mexiko), napríklad v súborných dielach Dictionnaire du Théâtre (1995), La Scène moderne (1997), Anthologie critique des auteurs dramatiques européens (1945 – 2000) (2007), Le Dictionnaire universel des Créatrices (2013), časopisoch a zborníkoch Breaking the Language Barrier (2005), Registres: revue des études théâtrales (2007), Revue dʼHistoire du Théâtre (2009), Neue Stücke aus Europa (2012) a i.

Zaujímal sa prevažne o sféru inovatívnych a experimentálnych divadiel, režijné a herecké osobnosti a ich divadelné školy. Poznatky postupne publikoval a editoval v monografiách Herecké techniky 20. storočia (2003, 2. vyd. 2018), Jacques Copeau a jeho Starý holubník (2006), Jacques Copeau hier et aujourd´hui (2014), Max Reinhardt a/und Bratislava/Pressburg (2019), Adolphe Appia: dielo živého umenia (2020) a Rytmika. Hellerau a Jaques-Dalcroze (2021).

Popri dejinách a teórii divadla a drámy sa venoval aj teoretickej reflexii elektronických médií, viaceré štúdie vo vedeckých časopisoch a zborníkoch (napr. Slovenské divadlo, Communication Today, European journal of media, art and photography, Masmediálna komunikácia v interdisciplinárnom výskume, Humanizačné aspekty elektronických médií, Megatrendy a médiá a i.). Je spoluautorom učebných skrípt Koncepcia výučby predmetu Mediálna výchova na stredných školách (2008) a Komunitné médiá (2021).

K vedeckej literatúre pridal aj knihu esejí Ži v Paríži (1995) a poviedok Taormina (2002). Dramatizáciu jednej z poviedok tejto knihy Dankine zázraky uviedlo v réžii M. Oľhu bratislavské Divadlo a.ha. (2006).

M. M. je jedným z profilových autorov slovenskej teatrológie s medzinárodným renomé, s nezávislým a nekompromisným prístupom k problematike svojej profesie a teatrologickej obce, ktorého publikácie sa vyznačujú dodržiavaním náročných kritérií vedeckej práce, pričom preferuje jasné, čitateľsky pútavé a s dôvtipom formulované texty.