Vlastným menom Móric Mittellmann. V roku 1933 absolvoval štúdium na gymnáziu v Michalovciach. V rokoch 1933 – 1939 študoval slavistiku a germanistiku na univerzite v Bratislave a v Prahe. Zo začiatku pracoval v Prahe vo vydavateľstve Sfinx, od roku 1942 sa z rasových dôvodov skrýval na viacerých miestach (Olomouc, Telč, Brno, Ostrava) pod falošným menom Jaroslav Černý (pod týmto menom pôsobil a publikoval ešte niekoľko rokov po vojne). V roku 1944 bol zatknutý gestapom a až do oslobodenia v roku 1945 väznený v koncentračných táboroch v Terezíne, Zamośće a Flossenburgu. Po vojne, v rokoch 1945 – 1948, pracoval v Prahe na ministerstve informácií. V roku 1948 sa vrátil na Slovensko a žil v Bratislave, kde pôsobil v rokoch 1948 – 1949 ako šéfredaktor novín Práca. V rokoch 1949 – 1953 bol väznený, po rehabilitácii pracoval na ministerstve výkupu, neskôr v Československom rozhlase, Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry (Tatran), v časopise Nová kultúra, v Ústrednom zväze československých umelcov či na Vysokej škole múzických umení. V rokoch 1960 – 1973 pracoval v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied (divadelné oddelenie), 1973 – 1979 Umenovedného ústavu SAV. V roku 1979 odišiel do dôchodku. Prednášal na pôde viacerých vedeckých a akademických inštitúcií v Nemecku, zúčastnil sa na viacerých študijných pobytoch či medzinárodných vedeckých podujatiach (Brecht-Dialog, 1978; Berlin, Koninklijk Instituut voor de Tropen, Amsterdam, 1987). Zároveň udržiaval písomný aj osobný kontakt s viacerými významnými osobnosťami z oblasti nemeckej kultúry (H. Fetting, L. Bäte, J. Fiebach, H. Ihering, E. Piscator). V roku 1988 mu Goetheho inštitút v Mníchove prepožičal Goetheho medailu za celoživotné úsilie o propagáciu nemeckej literatúry a rozvíjanie vzájomných kultúrnych vzťahov.

Už ako študent začal publikovať v študentských časopisoch Lúč, Svojeť, Študentský časopis. Neskôr, počas vysokoškolského štúdia, spolupracoval ako recenzent a kultúrny publicista s ľavicovou orientovanými časopismi DAV, Ľudový denník, Slovenské zvesti, Halló noviny, Šíp a i. V roku 1936 debutoval básnickou zbierkou Krivky (v roku 1986 bola vydaná reedícia pod názvom Krivky a rovnobežky a doplnená o ďalšie básne, uverejnené v rôznych časopisoch), ktorou sa prihlásil k surrealizmu. Neskôr sa venoval predovšetkým literárnej a divadelnej publicistike. Písal rôzne kritiky, eseje, glosy, fejtóny. Po výskumnej stránke sa sústredil na oblasť dejín slovenského divadla, vývoja Slovenského národného divadla, najmä v medzivojnovom období, ale aj na problematiku moderného slovenského a svetového divadelníctva (divadelnú avantgardu, nemeckú klasickú a pobrechtovskú drámu). Uvedomoval si dôležitý vplyv českých režisérov pôsobiacich v SND, prínos divadelnej avantgardy do slovenského divadelníctva a odklon od iluzívneho divadla. Podrobnejšie sa venoval napríklad osobnosti a práci českého divadelného režiséra V. Šulca. Jeho záujem vyústil do dizertačnej práce pod názvom Viktor Šulc (1964). Neskôr vydal ucelenú monografiu Viktor Šulc: cesta režiséra. (1984). Vo svojich článkoch a recenziách sledoval dianie aj v zahraničí (Česko, Maďarsko, Nemecko), a to nielen divadelné predstavenia, ale aj tvorbu významných osobností či publikácie o divadle. Recenzoval aj knižné vydania slovenskej prózy, poézie a prekladovej literatúry. Napísal viac ako 400-stranový cyklus rozhlasových príspevkov venovaných európskej dráme a jej významným predstaviteľom, ktoré boli koncom sedemdesiatych rokov odvysielané v relácii Dráma a divadlo pod názvom Veľkí dramatici sveta. Výber jeho literárnych kritík, úvah a štúdií z rokov 1934 – 1985 vyšiel v publikácii Literárne svedectvá (1987). Súbor divadelných kritík, portrétov a štúdií o slovenskom a českom divadle vyšiel pod názvom Pohľady z parteru (1987). Venoval sa aj prekladateľskej činnosti, pri ktorej mohol komplexne uplatniť široké spektrum svojich vedomostí. Prekladal najmä z nemčiny. Ako prvý preložil do súčasnej slovenčiny celého Goethovho Fausta (1966, 1968). Z nemčiny preložil aj niektoré významné práce z oblasti teórie drámy a divadla (G. Freytag: Technika drámy, 1959; J. Fiebach: Od Craiga po Brechta, 1983) a taktiež klasické diela (H. Heine: Plameň a kvety, 1976; H. Sachs: Satiry, 1961; T. Mann: Jozef a jeho bratia,1966; B. Brecht: Život Galileiho, 1962; Muž ako muž, 1974; Malomeštiakova svadba, 1978 a i.) a taktiež z maďarčiny (S. Petőfi, E. Ady, K. Mikszáth a i.). Z hebrejčiny preložil Pieseň piesní (1961).

M. M. začal uverejňovať divadelné kritiky vo viacerých denníkoch a časopisoch ako Práca, Slovenské pohľady, Film a divadlo, Smena, Kultúrny život, Slovenské divadlo, Javisko a i. Predstavenia hodnotil podrobne, vcelku, s porozumením textu, od režijnej interpretácie, hereckých výkonov až po scénografické riešenie. Kvitoval najmä novosť, osobitnosť, vlastný pohľad a úsilie o nový štýl. Zároveň vyzýval aj k prekladaniu nových hier a klasických drám, ktoré mali obohatiť repertoár divadiel. Za dôležitú považoval pevnú dramaturgickú líniu, tvorivú účasť režiséra na predstaveniach, režisérsku koncepciu a interpretáciu textu. K nevyhnutnej súčasti javiskovej interpretácie radil aj architektonické riešenie priestoru, ktoré má umocňovať a ozvláštňovať text. M. M. chápal divadelnú kritiku nielen ako umenie, ale aj ako vedu. Kritik musí byť všestranný a vzdelaný. Preto tvrdil, že bez poznania zákonitostí divadelného umenia, jeho vývinu, dialektiky a funkcií nemožno adekvátne a objektívne hodnotiť jednotlivé divadelné predstavenia. Divadelná kritika musí byť svojou vnútornou zákonitosťou realistická. Systematicky sa musí spájať a dialekticky prelínať kritika dramatická a javiskovo-inscenačná. Podľa M. M. mal byť divadelný kritik prostredníkom medzi režisérom, jeho koncepciou drámy a interpretáciou textu a medzi obecenstvom, ktorému má danú interpretáciu priblížiť. Kritik má posúdiť, či je režijná interpretácia adekvátna textu, dobe, ako sa zachovali produktívne myšlienky a výpovede textu, či interpretáciu a koncepciu prijali herci a akými prostriedkami ju realizovali na javisku. Kritik musí hodnotiť herecký výkon teda aj z hľadiska pôvodného textu, aj z hľadiska výkladu režiséra. M. M. patril medzi najproduktívnejších a najvšestrannejších slovenských divadelných kritikov a publicistov.