Narodil sa v rodine roľníka Andreja Mráza a matky Zuzany Mrázovej (rod. Labáthová), mal sestru Zuzanu. Jeho manželka bola akademická maliarka Lea Mrázová (rod. Krššová), syn Andrej – spisovateľ, dcéra Lea – architektka.

V roku 1925 zmaturoval na srbskom gymnáziu v Novom Sade, 1925 – 1929 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, 1929 PhDr., 1938 doc., 1939 mimoriadny profesor, 1941 riadny univerzitný profesor, 1952 akademik Slovenskej akadémie vied. V rokoch 1929 – 1930 dramaturg činohry Slovenského národného divadla v Bratislave, 1930 – 1938 pôsobil ako referent Literárnohistorického odboru Matice slovenskej v Martine, 1938 – 1964 pedagóg, od roku 1953 vedúcim Katedry slovenského jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (od roku 1954 opäť ako Univerzita Komenského). Napísal vyše tridsať kníh, stovky štúdií a článkov. Literárnej tvorbe sa venoval už na gymnáziu, publikoval prózy, neskôr kritiky a recenzie. Ako vysokoškolák vydal prvú monografiu o S. H. Vajanskom Svetozár Hurban Vajanský: štúdia (1926). V tridsiatych rokoch 20. storočia do tlače pripravil rozsiahlu edíciu Sobrané diela Svetozára Hurbana Vajanského. V množstve literárnych kritík, článkov a statí sa vyhranil ako nadgeneračný kritik a propagátor realistickej metódy v literatúre. Značnú pozornosť venoval problematike česko-slovenských literárnych a kultúrnych vzťahov. Ťažisko jeho vedeckej práce spočívalo v prácach literárnohistorického charakteru. Je autorom monografickej štúdie Jozef Škultéty (1933), monografií Matica slovenská v rokoch 1863 – 1875 a Ján Kalinčiak (1936), monografie Literárne dielo Terézie Vansovej (1937), neskôr prác o G. Maršallovi-Petrovskom Odlomená vetva: esej o literárnom diele Gustáva Maršalla-Petrovského (1939), H. Gavlovičovi Gavlovičova Škola kresťanská (1940), J. Čajakovi Realistický prozaik Ján Čajak (1944), A. Truchlom-Sytnianskom Andrej Sytniansky v slovenskej literatúre sedemdesiatych rokov XIX. storočia (1945), M. Š. Ferienčíkovi Literárny profil Mikuláša Štefana Ferienčíka (1959), J. Kollárovi, Ján Kollár: literárna štúdia (1952) a Ruské momenty v diele Jána Kollára: štúdia (1946), zasiahol aj do polemík o Rázusovom románe Rázusov Odkaz mŕtvych v službách boja proti náboženskej nesnášanlivosti (1942).

V ďalších dielach skúmal vzťahy slovenskej a ruskej literatúry i stav slovenskej literatúry v Juhoslávii. Pripravil syntetické Dejiny slovenskej literatúry (1948) a syntézu Slovenská literatúra od sedemdesiatych rokov 19. stor. po rok 1918 (1952). Vydal knihy Spoločenské otázky v predprevratovom slovenskom románe (1950), Poprevratové dielo Martina Kukučína (1953), Medzi našimi literatúrami (1960). Posmrtne vyšli jeho spomienkové a autobiografické diela (Čím slovo žilo, 1967; Brázdami života, 1974); výbery z recenzistiky a článkov (Medzi prúdmi, 1969; Minulosť a prítomnosť slovenskej kultúry, 1987). Je zakladateľom slovenskej dramaturgie, divadelnej histórie, teórie aj z pohľadu pedagogickej praxe. 

Priebeh kultúrnych zápasov o divadlo počnúc rokom 1830 načrtol v diele Ideové základy slovenského divadla (1938). Výber z jeho divadelnokritickej a publicistickej tvorby vyšiel až posmrtne (Pohľady na slovenskú drámu, 1975).

Od polovice dvadsiatych rokov pravidelne uverejňoval literárne kritiky, články a state o literatúre, predovšetkým o próze, neskôr aj o dráme a divadle a zamýšľal sa nad problémami slovenskej kultúry, ktorá sa v priaznivejších podmienkach začala rýchlejšie rozvíjať. Venoval sa prekladaniu a popularizovaniu južnoslovanských literatúr, najmä srbskej a chorvátskej, nemalú pozornosť venoval slovenským spisovateľom z Vojvodiny resp. bývalej Juhoslávie.

A. M. dôverne poznal južnoslovanské literatúry, pri výbere z nich uprednostňoval smelé experimentovanie, podložené jasnou umeleckou koncepciou: v roku 1927 v SND uviedol svoj preklad Begovićovho Božieho človeka, ktorým narušil dovtedajšiu sériu inscenovania českých prekladov juhoslovanských autorov. Bol to prvý slovenský preklad chorvátskej a vôbec južnoslovanskej drámy realizovaný na profesionálnej scéne. A. M. sa prejavil ako veľmi úspešný a objavný prekladateľ drámy, ktorý prihliadal na potreby a možnosti súboru, preklady mali dobrú úroveň, čo dosvedčuje i to, že inscenátori sa k nim vracali aj po rokoch.

V prvých rokoch po druhej svetovej vojne intenzívne, potom už v menšom rozsahu, prispieval svojimi textami na juhoslovanské témy do periodickej tlače i divadelných bulletinov. V povojnovom období bol redaktorom dôležitých kulturologických časopisov Tvorba (1946 – 1948) a Kultúrny život (1947 – 1949). Redigoval matičný Literárnohistorický zborník a do tlače pripravil viaceré príležitostné zborníky.

Nezastupiteľné miesto zaujal v oblasti slovenskej divadelnej vedy. Od dvadsiatych rokov sústavne sledoval vývin slovenskej dramatickej tvorby a snahy divadelných scén na Slovensku, vysokoškolské štúdium zavŕšil dizertačnou prácou Vývin slovenskej dramatickej literatúry (1929), čo rozhodlo aj o jeho nástupe do funkcie dramaturga SND v Bratislave. 

Záujem o divadelnú problematiku potvrdil hlavne v matičnom období ako šéfredaktor časopisu Naše divadlo (1938). Na UK v Bratislave sa pričinil o založenie Divadelného súboru bratislavských vysokoškolákov, 1939 – 1940 založil divadelný seminár, prvý svojho druhu, na pôde univerzity, prednášal aj v kurze o dejinách slovenskej drámy. V divadelnokritickej a teoretickej činnosti si všímal aj kontinuitu dramatickej tvorby vôbec, zvlášť venoval pozornosť ruskej, českej a ostatnej slovanskej dráme. O týchto problémoch uvažoval v desiatkach štúdií a článkoch. Zaoberal sa teoretickými prácami o dramaturgii (Slová o dramaturgii, 1931; Dramaturgovia a dramatici, 1963).

Publikoval v periodikách, ale aj dennej tlači (Prúdy, Svojeť, Slovenský národ, Slovenský denník, Mladé Slovensko, Národnie noviny, Naše divadlo, Slovenské pohľady, Elán, Tvorba, Literárnohistorický zborník, Národná obroda, Nové slovo, Kultúrny život, Slovenská literatúra, Pravda, Práca a i.). V tridsiatych rokoch písal články o rozvoji slovenského ochotníctva, ochotníctvo podporoval a zdôrazňoval, že v poslaní ochotníkov a profesionálov nie je rozdiel. Písal aj o kritickej situácii, ktorá nastala medzi riaditeľom A. Drašarom a slovenským súborom činohry SND. Koncom dvadsiatych rokov a v tridsiatych rokoch kriticky hodnotil najmä slovenskú činohru SND. Uvažoval o spôsoboch pozdvihnutia SND zo stagnácie umeleckej a finančnej (1934), v prvej etape odporúčal poslovenčiť súbor SND. Venoval sa problematike repertoáru činohry SND, jej výchovnému poslaniu a otázke uprednostňovania opier pred činohrou. V jednom článku kritizoval Drašarovo rozhodnutie o rozdelení činohry na slovenský a český súbor. Kritizoval aj diferencovanosť divadelného publika v Bratislave, u ktorého dosahujú úspechy predovšetkým „ľahké veselohry“, poukazuje však na závažnejšiu funkciu divadelného umenia a odporúča uvádzať na javisku činohry diela vrcholného dramatického umenia.

V tridsiatych rokoch, keď spoločenský význam divadelnej kritiky vzrástol, A. M. sa staral predovšetkým o metodologické otázky kritiky, ako aj o vyšší stupeň reflexie. Sformuloval zásady písania kritiky do štyroch bodov: osvetľovať dramaturgické potreby našej činohry; režijné poňatie predstavovaných hier a starosť o rast a napredovanie režijného umenia; chápať, vidieť a triediť mnoho znakov zložitého hereckého umenia; starať sa o kultúru javiskovej reči. V uvedenom modeli kritiky vidno, že legitimizoval reflexiu profesionálneho divadla repertoárového typu, požiadavka dramaturgie bola preňho jednou z najdôležitejších. Ako pedagóg už v roku 1938 v článku Naše školy a divadlo odporúčal zavedenie predmetu divadelná výchova na všetkých stupňoch škôl, aj vysokých. V tridsiatych rokoch písal kritiky aj na predstavenia Slovenského spevokolu v Turčianskom Sv. Martine. Napísal tiež niekoľko článkov o tom, ako sa majú písať divadelné kritiky a rozoberal príčiny nedostatku novinových kritík.

„Mrázová divadelná publicistika bola úzko spojená s národnou situáciou a s potrebou ,umeleckej výchovy nášho obecenstva‘; preto od dramatika žiadal ,nezháňať sa za napodobňovaním‘ svetových vzorov, ale ,vyjadriť súčasný obsah našich citov, predstáv, myšlienok a storakých bojov‘.“ Je znakom jeho kritickej bystrosti, že už v roku 1930 postrehol vo svetovej medzivojnovej dráme slohovú neštýlovosť a „veľkú rozdrobenosť v cieľoch, úmysloch aj umeleckých metódach“.¹

Pedagogickou činnosťou a účasťou v rozličných vedeckých a kultúrnych inštitúciách podstatne prispel k výchove celých generácií literárnych vedcov a učiteľov. Spolupracoval tiež s Ústredím slovenských ochotníckych divadiel a zasadal v porotách divadelných závodov slovenských ochotníkov. Za svoje literárne dielo bol vyznamenaný Radom práce in memoriam.

1. -bch-. Mrázove state o dráme, 1976.