Vlastným menom Lea Krššová (alebo aj Kršáková, Krššáková). Stredoškolské štúdium absolvovala L. M. na dievčenskom gymnáziu v Banskej Bystrici, ktoré ukončila maturitnou skúškou. Následne vo svojich štúdiách pokračovala v Prahe na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity počas rokov 1925 – 1927. Po dvoch rokoch v Prahe prišla do Bratislavy, kde na Univerzite Komenského dokončila štúdium filozofie. Súčasne navštevovala súkromné školy maliara R. Vejrycha a G. Mallého v Bratislave, kde rozvíjala svoje maliarske vzdelanie a zručnosti. Bola vydatá za Andreja Mráza, divadelného kritika a historika.

Už od začiatku štúdií nezotrvala L. M. len na území Slovenska a Česka, jej túžba po vzdelaní ju zaviedla do Francúzska, Španielska, Poľska, Juhoslávie, Švajčiarska, Nemecka, Maďarska, severských štátov. V týchto krajinách mohla naplno rozvíjať a zdokonaľovať svoje jazykové a maliarske schopnosti. Jazykové znalosti využila ako prekladateľka z poľskej a francúzskej literatúry (napr. M. Konopnická O trpaslíkoch a sirôtke Mariške, 1934; Molière Don Juan, 1945).

V rokoch 1930 – 1934 pôsobila ako pomocná redaktorka, neskôr v rokoch 1934 – 1939 ako zodpovedná redaktorka časopisu Živena v Martine. L. M. ako redaktorka v Živene vydala v roku 1934 dovtedy knižne nepublikované články E. M. Šoltésovej Začatá cesta. Z obdobia, ktoré prežila v Martine, pochádzajú aj jej štúdie ženskej slovenskej minulosti. V roku 1939 prišla z Martina do Bratislavy, kde pôsobila ako slobodná umelkyňa. Počas rokov strávených v Martine L. M. ešte zintenzívnila svoj záujem o maľbu. V roku 1937 vystavila svoje maliarske diela spolu s turčianskymi umelcami v Martine. Od roku 1937 sa upriamila na tvorbu portrétov. Vytvorila sériu portrétov predovšetkým ľudí pôsobiacich v divadelnom a umeleckom svete. Na maliarskom plátne zachytila hudobných skladateľov (A. Moyzes, E. Suchoň), spisovateľov (M. Figuli, J. Poničan, P. Horov, Ľ. Feldek) a ľudí z divadelného sveta, akými boli J. Jamnický, O. Borodáčová-Országhová (obraz visí v Izbe J. Borodáča v Divadelnom ústave v Bratislave), A. Flőgl, M. Kišonová-Hubová, M. Česányiová, H. Bartošová, J. Hadraba, Z. Grúberová, E. Kristínová, Š. Kvietik, Z. Rampák, Ľ. Brezinský, F. Hoffmann. Od roku 1937 prehlbovala štúdium maľby na Ukrajinskej akadémii výtvarného umenia v Prahe a v roku 1947 na Académie des Beaux Arts v Paríži.

Výtvarno-umelecký rozvoj L. M. v ranej fáze ovplyvnil študijný pobyt v Prahe, vďaka ktorému jej tvorba zahŕňa aj monumentálne diela, nástenné gobelíny a artprotis. Štýl maľby L. M. by sa dal charakterizovať ako osobitý s jedinečným rukopisom a farebnosťou. Osvojila si najmä techniku oleja. Ako výtvarná umelkyňa sa pridržiavala vlastných názorov a postojov. Aj napriek tomu, že sa L. M. orientovala najmä na tvorbu portrétov, jej výtvarný rozmer obsahoval aj zátišia, krajinomaľby, figurálne kompozície, folklórne a pracovné motívy. Vystavovala v Martine, Záhrebe, Sofii, Belehrade, Bukurešti, Trenčíne a Benátkach. Samostatne súborné diela vystavovala takisto v Bratislave. Bola členkou Skupiny výtvarných umelcov 29. augusta a príslušníčkou generácie 1909 v slovenskom výtvarníctve. V roku 1975 jej udelili titul zaslúžilej umelkyne.

V rokoch 1950 – 1951 pôsobila ako externá lektorka dejín francúzskej literatúry na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (dnes Univerzita Komenského). Popri činnosti redaktorky a maliarky sa L. M. venovala aj autorskej tvorbe. Je autorkou niekoľkých recenzií, štúdií, fejtónov i článkov. Okrem Živeny spolupracovala takisto so Slovenskými pohľadmi a Národnými novinami. Recenzie o činoherných inscenáciách Slovenského národného divadla uverejňovala v časopisoch Elán a Nová žena. Recenzie boli často doplnené jej ilustráciami k daným predstaveniam. 

Vo svojom príležitostnom reflektovaní divadla sa L. M. zameriavala hlavne na činohru. Ako maliarka vedela spracovať a popísať vizuálnu stránku inscenácie. Táto časť inscenačného textu sa však nestala jej jediným dominantným prvkom. V reflexii na hru Hernani (SND, 1940) sa kriticky vyjadrila ku kostýmu M. Bancíkovej. Zároveň sa v tejto reflexii (Hugov Hernani na scéne SND) snaží predstaviť uvedený titul z historicko-spoločenského hľadiska, v ktorom daný text vznikol. Nezamerala sa len na vizuálnu stránku či povahu titulu, ale aj na kvalitu prekladu. Takisto sa zamerala aj na hereckú zložku inscenácie. Výkon herca sa snažila zhodnotiť nielen cez jeho rečové predispozície a uchopenie charakteru, ale aj cez okolnosti, ktoré určil režisér. Avšak jej názor je podaný jemnejším spôsobom, ktorý síce môže niečo vyčítať, avšak len veľmi opatrne. Vo všeobecnosti sa o L. M. píše ako o jedinečnej umelkyni, ktorá mala predovšetkým úctu k umeniu ako takému.