Vzťah k divadelnému umeniu získal už doma ako syn hudobného skladateľa Andreja Očenáša, ktorý o. i. komponoval aj scénickú hudbu. V snahe neprotežovať z otcovho rešpektovaného mena si po dosiahnutí dospelosti zmenil priezvisko podľa značky svojich obľúbených motoriek. V roku 1972 ukončil štúdium divadelnej vedy a dramaturgie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Už počas vysokoškolských štúdií pôsobil až do nástupu normalizácie (1969 – 1973) ako redaktor Hlavnej redakcie filmového vysielania Československej televízie v Bratislave. Nasledujúcich desať rokov strávil ako redaktor časopisu Film a divadlo (1973 – 1983). V období rokov 1983 – 1989 ako vedúci redaktor časopisu Javisko smeroval jeho záujem k ochotníckemu divadlu a amatérskemu umeleckému prednesu. V týchto rokoch analyzoval i tvorbu pre deti a mladých ľudí v slovenských divadlách. Po roku 1989 pracoval v bratislavskom Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie, resp. Divadelnom ústave ako vedúci Oddelenia výskumu a edičnej činnosti, odborný edičný pracovník a dokumentarista až po odchod do dôchodku (2008). Vo forme interného bulletinu tu zostavoval Divadelný kalendár a pravidelné dokumentárne ročenky o slovenskom divadelnom živote v jednotlivých sezónach.

Profesionálne sa venoval divadelnej publicistike. Svoje texty o slovenských profesionálnych divadlách uverejňoval najmä v časopise Film a divadlo (sporadicky v Pravde), o slovenskej bábkovej scéne písal najmä pre časopis Javisko.

Jeho široký publicistický a kritický záber pokrýval predovšetkým územie západného a stredného Slovenska. Okrem toho písal aj o svojich zahraničných cestách a divadelno-kultúrnych skúsenostiach v mnohých textoch reportážneho charakteru. Dlhé roky navštevoval množstvo divadelných festivalov (napr. Májová Nitra a i.) a podujatí (kultúrne letá a pod.) profesionálneho i amatérskeho zamerania, čím sa stal svojím spôsobom nielen ich kritikom, ale i kronikárom. Vidiac divadlo v jeho synchrónnej i diachrónnej podobe mohol vyslovovať hodnotiace súdy, naznačovať tendencie vývoja a kriticky ho ovplyvňovať. Nezabúdal reflektovať i tvorbu vysokoškolských študentských divadelných súborov. Svoj publicistický záujem postupne presúval od činoherného k bábkovému divadlu. Pre publicisticko-kritickú tvorbu A. N. je vo všeobecnosti typický historický aj aktuálny rozhľad a tematický i žánrový rozptyl.

Dlhé roky bol členom komisie pre bábkové divadlo Zväzu slovenských dramatických umelcov a odborným členom či predsedom poroty festivalu Bábkarská Bystrica. Svoje znalosti z oblasti bábkového divadla prezentoval aj v reprezentatívnej odbornej publikácii Slovak Theatre (1998).

Ďalším rozmerom jeho univerzálneho vzťahu k divadlu bola oblasť scénografie, čoho výsledkom bolo zostavenie dvoch monografií (spolu s I. Lacikom) o scénografke H. Cigánovej, resp. o mladej slovenskej scénografii kostýmovej a bábkarskej tvorby.