V rokoch 1935 – 1943 študoval na gymnáziu v Trnave, 1946 – 1947 externe divadelnú réžiu na Akadémii múzických umení v Prahe a 1947 – 1948 na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V roku 1952 promoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (dnes Univerzity Komenského) v odbore divadelná veda. Už počas štúdií sa aktívne venoval praktickému aj teoretickému divadelníctvu. V Seredi založil Bernolákov samovzdelávací krúžok mladých študentov, v Trnave organizoval a hral ochotnícke divadlo. V roku 1943 režíroval v Miestnom odbore Matice slovenskej hru P. Zvona Tanec nad plačom, o rok neskôr založil Akademické divadlo, v ktorom režíroval päť hier (napr. Stodolovu Marínu Havranovú či Gogoľovu Ženbu, obe v roku 1944) a stvárnil niekoľko postáv. Pod vplyvom režijnej poetiky J. Jamnického sa pokúšal súbor vyzdvihnúť na profesionálnu úroveň. V rokoch 1947 – 1949 pôsobil ako asistent réžie E. F. Buriana a režisér v Divadle D 34 v Prahe. V tých rokoch uviedol aj pásmo Večer slovenskej poézie (zostavené z ľudovej poézie a z tvorby J. Brezinu, J. Jesenského, J. Kostru, J. Lenka, E. B. Lukáča a ď.), režíroval Burianovu hru Láska ze všech nejkrásnějších či Bez starostí! od M. Kroha. Skúsenosti s českou avantgardou úročil ako prvý režisér a umelecký šéf Stredoslovenského divadla vo Zvolene (dnešné Divadlo Jozefa Gregora Tajovského) v rokoch 1949 – 1950. V tomto období uviedol po vzore burianovskej dramaturgie päťdielny cyklus slovenskej, českej a svetovej poézie Večery pri lampe, režíroval a výrazne upravoval slovenskú (Najdúch od J. Záborského a Kocúrkovo od J. Chalupku) aj svetovú klasiku (Ženba od N. V. Gogoľa či Meštiak šľachticom od Molièra). V rokoch 1950 – 1951 pôsobil ako asistent réžie a herec v činohre Slovenského národného divadla. V neskorších rokoch pohostinsky režíroval na viacerých slovenských a českých scénach (Vesnické divadlo v Prahe, Krajové divadlo Trnava, Divadlo poézie v Bratislave a i.). Od roku 1964 až do svojej smrti bol A. N. umelec v slobodnom povolaní – režíroval divadelné, televízne a rozhlasové inscenácie. Za rozhlasové naštudovanie Gribojedovovej komédie Útrapy z rozumu získal podnikovú cenu (1967). Spolupracoval s Československou televíziou a s Československým rozhlasom v Bratislave, prispieval do zábavného cyklu Samoobsluha zábavy (1972). Hromadiace sa protirečenia medzi jeho tvorbou a úzko chápaným nastupujúcim socialistickým realizmom však zapríčinili, že sa od päťdesiatych rokov sústredil čoraz viac na vedecko-pedagogickú prácu a publikačnú činnosť.

V roku 1951 viedol A. N. divadelný seminár na Filozofickej fakulte SU, 1952 – 1956 semináre dramaturgie, divadelnej teórie a kritiky na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol tiež členom skúšobnej komisie pre záverečné skúšky. V rokoch 1952 – 1964 bol pracovníkom a v rokoch 1953 – 1958 aj prvým riaditeľom Divadelného oddelenia Ústavu slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied. Ako tajomník prípravného výboru činohernej sekcie spoluzakladal Zväz slovenských divadelných umelcov, kde od roku 1957 pôsobil v tlačovej a zahraničnej komisii. Takisto bol členom predsedníctva Ústredného výboru Zväzu československých umelcov, vedeckej rady Divadelného oddelenia Slovenského múzea a členom Ústrednej komisie ľudovej umeleckej tvorivosti pri Povereníctve školstva. Porotcovsky sa zúčastňoval divadelných žatiev a súťaží pôvodných hier Slovenského domu ľudovej umeleckej tvorivosti.

Ako divadelný teoretik a historik zameral A. N. svoj záujem na klasickú slovenskú drámu, scénografickú tvorbu a výskum dejín ochotníckeho divadla na Slovensku. V posledných rokoch života sa špecializoval aj na súčasnú teoreticko-estetickú problematiku slovenského divadelníctva. Je autorom diafilmu 35 rokov divadla (1955), monografie o J. Chalupkovi (Ján Chalupka, tvorca slovenskej veselohry, 1955), dlhšej štúdie o J. G. Tajovskom (Dramatická tvorba Jozefa Gregora-Tajovského, 1966), na vydanie pripravil výber z kritík A. Mráza (Pohľady na slovenskú drámu, 1975), rozpracoval monografie o scénografovi L. Vychodilovi a hercovi J. Kellovi (ostali v rukopise). Bol vedeckým redaktorom publikácie Boj slovenského divadla o realizmus (1954), členom redakčnej rady Náčrtu dejín slovenského divadla (1948), Slovníka českého a slovenského divadla (zrealizovalo sa len torzo v podobe niekoľkých samostatných príručiek) a divadelnej edície vydavateľstva Osveta. Kolektívnu publikáciu Kapitoly z dejín slovenského divadla (1967) obohatil o nové poznatky z histórie slovenskej scénografie a o J. Chalupkovi. Na odborných konferenciách prednášal referáty o súčasnej pôvodnej tvorbe, inscenáciách sovietskych hier na Slovensku či javiskovom výtvarníctve a scénografii. Okrem mnohých štúdií a teoretických príspevkov v zborníkoch napísal aj doslovy a dramaturgické poznámky ku knižným vydaniam divadelných hier J. G. Tajovského, J. Chalupku, J. Palárika a I. Stodolu. V roku 1954 organizoval v spolupráci s Povereníctvom kultúry celoslovenskú konferenciu o K. Stanislavskom. V roku 1970 bol komisárom a autorom koncepcie výstavy Päťdesiat rokov scénografie Slovenského národného divadla.

Publicisticky sa A. N. začal angažovať už počas stredoškolských štúdií, keď začal písať výtvarné kritiky do časopisu Elán. Redigoval časopis Slovenské divadlo, kde pôsobil ako výkonný (1953 – 1955) a neskôr ako hlavný redaktor (1956 – 1960). Ročne publikoval priemerne päť kritík, článkov a recenzií o dejinách slovenského divadla, scénografii a aktuálnom divadelnom dianí v periodikách Divadelní noviny, Film a divadlo, Kultúrny život, Nové slovo, Práca, Pravda, Predvoj, Slovenské pohľady, Výtvarný život a i. Vo svojich príspevkoch sa opieral o osobné skúsenosti s tvorbou E. F. Buriana, ktoré pretavil do teoretického bádania presadzujúceho myšlienku divadelnej syntézy všetkých umení.