Pochádza z Česka, kde v rokoch 1934 až 1942 vyštudoval gymnázium v Plzni. Vo vzdelávaní pokračoval na štátnom konzervatóriu v Prahe v odbore hra na kontrabas (1942 – 1947). Súbežne študoval na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe hudobnú vedu, ktorú absolvoval o rok neskôr (1948) získaním doktorátu na tému české koledové piesne v stredoveku. Neskôr – od roku 1975 – študoval na Vysokej straníckej škole v Moskve.

Krátko sa angažoval ako dirigent. Najprv v roku 1945 viedol plzenský zbor železničiarov, potom v rokoch 1948 až 1949 aj pražský komorný orchester Collegium musicum.

Ďalej sa už hudbe venoval predovšetkým na teoretickej báze. Začínal ako vedecký pracovník Slovenskej akadémie vied v Bratislave (1949 – 1951), kde sa onedlho stal riaditeľom Hudobného ústavu/Ústavu hudobnej vedy (1951 – 1956). V kariére pokračoval ako vedúci redaktor symfonickej a komornej hudby Československého rozhlasu (1956 – 1961) a krátko i ako hlavný redaktor hudobného vysielania (1961 – 1962). Autorsky a moderátorsky sa podieľal na príprave relácií Dejiny českej hudby, Hudobné rezidencie, Ako žili a tvorili a Dialógy s hudbou. Rozvíjaniu hudobnej publicistiky sa venoval od roku 1972 i v pozícii šéfredaktora časopisu Hudobný život, kde vytrval až do svojej smrti. V článku Slovenská hudobná kritika, jej snaženia a ciele (1980) podáva stručný prehľad o doterajšej reflexii hudobného života na Slovenska z pohľadu hudobných kritikov a publicistov. Odmieta princípy pozitivizmu a štrukturalizmu, ktoré podľa neho nemôžu dobre zhodnotiť umelecké dielo, pretože im nezáleží na jeho spoločenskej hodnote a vplyve na spoločnosť. Cestu k lepšej kritike vidí v uplatňovaní zásad marxistickej dialektiky ako súčasti svetonázoru kritika.

Agilný bol naďalej i v oblasti školstva. Dvakrát pôsobil ako externý pedagóg na Katedre hudobnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1950 – 1955, 1974 – 1976). Prednášal predmety hudobná estetika, dejiny českej a dejiny sovietskej hudby. Po ukončení zamestnania v rozhlase bol v období rokov 1962 až 1987 riaditeľom bratislavského konzervatória, v ktorom zvýšil jeho celkovú odbornú a pedagogickú úroveň či koncertnú činnosť. Potvrdením jeho kvalít bola i funkcia prezidenta Asociácie európskych konzervatórií, akadémií a vysokých škôl, ktorú zastával v rokoch 1974 – 1978.

Od roku 1969 viedol semináre určené mladým muzikológom a začínajúcim hudobným kritikom. Rovnako od roku 1972 v rámci Bratislavských hudobných slávností inicioval muzikologické konferencie pod názvom Hudobné tradície Bratislavy a ich tvorcovia. Okrem toho bol aktívny v rôznych festivalových výboroch, odborných komisiách, umeleckých a redakčných radách. Tiež bol členom Slovenskej hudobnej rady, rady Slovenského národného divadla, členom opernej komisie Divadelnej žatvy (1952 – 1955), poradného zboru Slovenského ľudového umeleckého kolektívu (1952 – 1954), redakčnej rady časopisu Slovenská hudba (1959 – 1963), podpredsedom Zväzu slovenských skladateľov (1972 – 1977), kde bol zároveň tajomníkom jeho hudobno-vedeckej sekcie, predsedom Zväzu československých skladateľov (1982 – 1987), poslancom Federálneho zhromaždenia ČSSR a zároveň i predsedom výboru pre kultúru a výchovu Snemovne národov Federálneho zhromaždenia (1976 – 1987). V oblasti hudby posilňoval česko-slovenské vzťahy, zúčastnil sa na viacerých medzinárodných konferenciách (Bonn, 1970; Budapešť, 1972; Modra, 1975; Belgicko, 1976), v širokom meradle prezentoval a propagoval vtedajšiu slovenskú hudbu. Bol členom zahraničných hudobno-vedeckých a hudobných spoločností, ako napr. Internationale Gesellschaft für Musikwissenschaft, Gesellschaft für Musikforschung, Neue Bachgesellschaft, G. F. Händel-Gesellschaft a Internationale R. Straussgesellschaft.

Patril k najznámejším hudobným publicistom a vôbec osobnostiam slovenskej hudobnej kultúry tých čias. Obzvlášť od polovice päťdesiatych a v šesťdesiatych rokoch 20. storočia uverejňoval v dennej a ostatnej tlači (Pravda, Hlas ľudu, Nové slovo) a odborných časopisoch (Slovenská hudba, Hudební rozhledy, Film a divadlo) články, v ktorých sa zameriaval na opernú (najmä v Slovenskom národnom divadle v Bratislave) a operetnú kritiku (predovšetkým v rámci bratislavskej Novej scény). Svoj široký rozhľad využíval aj na písanie množstva článkov k životným jubileám osobností hudby či ich nekrológov. Písal aj o festivaloch, konferenciách, zjazdoch a rôznych otázkach spätých s hudobným životom. Publikoval i v zahraničnej tlači. Neskôr sa venoval viac muzikologickej činnosti.

Medzi verejnosťou rozširoval záujem o slovenskú hudobnú minulosť. Ako jeden z prvých muzikológov sa začal venovať systematickému prieskumu bratislavských hudobných archívov a snažil sa historicky rekonštruovať obraz hudobných dejín Bratislavy a západného Slovenska (robotnícke spevokoly, skladatelia, diela), k čomu zozbieral množstvo faktografického materiálu a vydal viacero monografií (Významné hudobné zjavy a Bratislava v 19. storočí, 1960; Hudobné pamiatky Bratislavy, 1966; Hudobné rezidencie na západnom Slovensku, 1971; Hudobné tradície Bratislavy a ich tvorcovia, 1974). Bol hlavným redaktorom slovenskej časti dvojzväzkovej publikácie Československý hudební slovník osob a institucí (1963, 1965). Okrem toho sa zaujímal i o domáce osobnosti hudby (J. L. Bella, J. N. Hummel, D. Kardoš), ale i zahraničné (W. A. Mozart, F. Schubert, L. van Beethoven, J. Haydn). Patril k znalcom zahraničnej hudobnej tvorby a hudby v celkovom kultúrnom kontexte (Sprievodca hudbou 20. storočia, 1969). Je autorom dohromady štrnástich publikácií z oblasti hudobnej vedy a estetiky.