Ľudovú školu a štyri triedy gymnázia absolvoval v Budapešti (1914 – 1919). V roku 1923 zmaturoval na učiteľskom ústave v Modre a v tom istom roku nastúpil ako učiteľ na ľudovú školu v Bratislave. Zároveň začal externe študovať na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 1924 sa začal aktívne venovať publicistike, od roku 1929 pôsobil ako novinár v Prahe. Po zániku prvej Československej republiky sa vrátil na Slovensko. Prispieval do viacerých časopisov a denníkov v Česku i na Slovensku, ako napríklad Mladé Slovensko, Pravda chudoby, Rudý večerník, Rudé právo, Rudá záře, Tvorba, Haló noviny, Ľudový denník, Slovenské zvesti, Nová svoboda, Elán, Pravda, Národná obroda a i. V štyridsiatych rokoch sa zapojil do ilegálnej činnosti proti ľudáckemu režimu. Patril medzi spoluzakladateľov piateho ilegálneho výboru Komunistickej strany Slovenska, neskôr sa stal členom vedenia ilegálnej Slovenskej národnej rady. Po vojne zastával viacero významných funkcií, bol povereníkom pre školstvo a osvetu (1945 – 1950), predsedom Matice slovenskej a Spolku slovenských spisovateľov. Z pozície povereníka sa mu v oblasti kultúry podarilo presadiť viacero zmien. Bol iniciátorom nového divadelného zákona (1948), ktorého cieľom malo byť zvýšenie kultúrnosti národa, zamedzenie odštátnenia divadiel. Podporoval Bagarov projekt vybudovania rozsiahlej siete profesionálnych divadiel, podporil vznik Vysokej školy múzických umení v Bratislave.

V roku 1950 bol pozbavený funkcií a menovaný za predsedu Slovenskej akadémie vied, kde pôsobil do roku 1951. V roku 1951 bol zatknutý, v roku 1954 v procese s buržoáznymi nacionalistami (spolu s G. Husákom a V. Clementisom) odsúdený na desať rokov väzenia. V roku 1955 bol podmienečne prepustený a v roku 1963 bol občiansky aj politicky rehabilitovaný. Pracoval v Pamätníku národného písomníctva v Prahe, špecializovanom literárnom múzeu (1956 – 1962), po návrate do Bratislavy v roku 1963 sa zamestnal v Ústave slovenskej literatúry SAV (1963 – 1970). V auguste 1968 sa opäť stal členom Ústredného výboru KSS a bol zvolený za predsedu Matice slovenskej (1968 – 1974, od roku 1974 ako čestný predseda).

L. M. patril medzi najvýznamnejších básnikov DAV-u a jeho básnické zbierky patria do základného fondu slovenskej literatúry: Nedeľa (1927), Romboid (1932), Otvorené okná (1935), Svätý za dedinou (1939), Pašovanou ceruzkou (1948), Vila Tereza (1963), Do mesta 30 min. (1963), Stamodiaľ a iné (1964), Nezbadaný svet (básne k fotografiám M. Martinčeka, 1964). Publicistické články vyšli vo zväzkoch Znejúce ozveny (1969), Čestná povinnosť (1969), Manifesty a protesty (1970), Slávnosť istoty (1970), Záväzky a zväzky (1972).

V článkoch z obdobia dvadsiatych a štyridsiatych rokov sa venoval umeleckej a kultúrnej kritike, najmä literatúre, ale aj filmu, divadlu, výtvarnému umeniu, filozofii a politike. Divadlo malo byť podľa L. N. angažované a podieľať sa na formovaní spoločnosti. V tomto ohľade považoval za vzor Divadlo E. F. Buriana a Osvobozené divadlo Voskovca a Wericha. Analyzoval úroveň slovenského divadelníctva a ostro kritizoval najmä pomery v Slovenskom národnom divadle. Kritizoval hlavne gýčový repertoár, absenciu slovenských hier a iba formálne poslovenčovanie SND.