J. O. vyštudoval učiteľstvo na učiteľskom ústave v Turčianskych Tepliciach. Po ukončení štúdia pôsobil v rokoch 1936 – 1939 ako učiteľ v rodnej Hubovej. Od roku 1939 bol osvetovým referentom Matice slovenskej v Martine, kam ho pozval tajomník Umeleckého odboru Matice slovenskej J. G. Cincík. S J. G. Cincíkom sa spája značná časť jeho života a niekoľko diel. J. O. napísal jeho monografiu Dr. J. Cincík, pútnik dvoch svetov (1980; v slovenčine vydala Matica slovenská až v roku 2003) a cyklus Kronika o dejstvovaní, sláve a ponížení Slovákov (1954), ktorý bol vydaný separátne v kaligrafickom prepise, ilustrovaný samotným Cincíkom. Taktiež ho spomína v príspevkoch publikovaných v angličtine o kultúrnej činnosti slovenskej emigrácie (J. G. Cincíka, J. C. Hronského, J. J. Lacha a i.).

V Martine prežil J. O. intenzívne tvorivé obdobie svojho života. Začal knižkami pre deti, rozbiehal publikačnú činnosť, komunikoval s umeleckou spoločnosťou, recenzoval knihy. Ako publicista a novinár uverejnil množstvo článkov v slovenských armádnych časopisoch, ako aj v dennej tlači (Slovenské vojsko, Front a vlasť, Stráž vlasti, Slovák a i.). Na Slovensku vydal básnickú zbierku Nehnem sa (1942), ohlas na ňu vyšiel v časopise Gardista 9. júla 1943 pod názvom Poézia hrdého priznania. Nasledovala zbierka Nedožité chvíle (1943), reakcia na túto zbierku vyšla v časopise Slovák 24. marca 1943 pod názvom Dve básnické novinky (autor J. E. Bor). Medzi jeho prvotiny patria knižky pre deti Najkrajšia pesnička (1940), O vrabčiakovi Čvirikačovi (1944) a iné rozprávky.

Z Martina bol preradený do Bratislavy na Ministerstvo národnej osvety a školstva. V rokoch 1940 – 1945 bol pracovníkom kultúrneho oddelenia Ministerstva národnej obrany v Bratislave a nakrátko vojnovým korešpondentom na východnom fronte. Začiatkom roku 1945 emigroval cez Rakúsko a Nemecko do Ríma.

Priblíženie udalostí z jeho života, medzi ktorými sú aj tie, ktoré viedli k jeho odchodu zo Slovenska, opísal v memoároch Leto na Traune (1986). Vracia sa k životu v Martine, v Bratislave, k udalosti vypuknutia Slovenského národného povstania či ku krátkemu stretnutiu s F. Hoffmannom po okupácii Prešova nemeckým vojskom.

Po emigrácii do Ríma bol tajomníkom Ústredia sociálnej starostlivosti o slovenských emigrantov v Európe. Svojou tvorbou, básňami, prózami a článkami prispieval do emigrantských zborníkov (Vo vyhnanstve, Slovenská republika 1939 – 1949). Neskôr v roku 1949 emigroval do USA a do roku 1950 pôsobil v New Yorku. V rokoch 1950 – 1958 bol redaktorom týždenníka Slovák v Amerike vo Whitingu, súčasne medzi rokmi 1952 – 1958 redigoval ročenku Literárny almanach Slováka v Amerike, okolo ktorej sústredil mnoho literátov v emigrácii. Od roku 1959 pracoval najskôr ako tlačiarenský robotník, neskôr ako majiteľ firmy Noegrafia Printery v Berwyne v Chicagu. Popri novinárskych príspevkoch vydal v angličtine prácu o Jánošíkovi George Jánošík – Carpathian Saga (1953). Knižne vydal satirický román Blíženci (1962) a v ostatných rokoch memoárové knihy Leto na Traune (1986) a Výpredaj ľudskosti (1989). Obe knihy sú jedinečným pohľadom na život slovenských emigrantov v Rakúsku, Nemecku a v Taliansku v prvých povojnových rokoch 1945 – 1950.

J. O. mal k divadlu blízky vzťah. Kontakt s divadlom si budoval už od študentských čias. Repertoár martinského Slovenského spevokolu sledoval, až kým neemigroval. Kontakt s divadelným svetom pokračoval aj po ukončení študentských rokov a návrate do rodnej Hubovej, a to v práci s ochotníckym súborom, s ktorým sa zúčastnil na celoslovenskej ochotníckej súťaži v Martine s jednoaktovkou J. G. Tajovského Matka (1936).

Neskôr, po presídlení do Bratislavy, svoj kontakt s divadlom naďalej udržiaval, a to cez recenzentskú tvorbu. V týchto rokoch zaznamenával tvorbu Slovenského národného divadla. Okrem iného publikoval články o jeho osobnostiach. Dvadsať rokov na scéne SND: k jubileu nestora slovenských hercov, článok uverejnený v Slovenskej pravde 24. novembra 1940 pri príležitosti jubilea hereckej činnosti J. Kella. Reflexie z divadelného diania uverejňoval predovšetkým v Slovenskej pravde, Slovenskej politike a v Našom divadle. V časopise Naše divadlo publikoval najmä v rokoch 1935 – 1940, a to články z rôznych oblastí divadelného umenia, medzi ktorými boli úvahy nad slovenskou dramatickou tvorbou: Patria Urbánkove hry na scénu SND? (Naše divadlo, č. 6/1939), reflektovanie nielen profesionálnej divadelnej činnosti na Slovensku, napríklad: Sto rokov divadla v nemeckej Ľupči (Naše divadlo, č. 1/1940). Takisto nevynechal ani recenzie na knižné publikácie, preklady či divadelné hry. Čas, ktorý mu bol dopriaty na reflektovanie divadla, bol pomerne krátky, no plodný. Medzi jeho článkami nájdeme reflexie napríklad na hry Antigona (SND, 1940), Dr. Praetorius (SND, 1940), Kytica ruží (SND, 1941), Klub gavalierov (SND, 1941), Viliam Tell (SND, 1942), Ad Astra (SND, 1942), Mína z Barnhelmu (SND, 1942), Drotár (SND, 1942) a i.

Vo svojich reflexiách sa snažil pomenovať dejovú a myšlienkovú náplň hry, režijnú interpretáciu vrátane jej aktuálneho vyznenia. Recenzie písal tak, aby čitateľovi podal čo najkomplexnejší obraz. Stručne, ale výstižne sa vyjadroval o jednotlivých komponentoch. Pri otázke herectva dokázal analyzovať spracovanie postavy aj k herecký výkon. Avšak systémovo sa o hereckých výkonoch nevyjadroval ani zvlášť o každom hercovi z obsadenia. V recenzii na Drotára  krátko opísal herecký výkon M. Hubu, ktorý stvárnil postavu Drotára Ondreja Bubenčíka: „bezpečne vypracovaný, no miestami neuškodilo by trochu tlmiť zabiehanie do patetického tónu.“¹ Scénografiu hodnotil stručne, z hľadiska funkčnosti a celkového vyznenia v atmosfére inscenácie.

J. O. pokračoval vo svojej literárnej činnosti aj počas emigrácie. Na Slovensko nezabudol a počas svojho života v zahraničí podporoval literárnu tvorbu slovenského exilu. Na Slovensko sa po emigrácii už nevrátil.

Slovenská národná knižnica v Martine 21. novembra 2007 otvorila štrnásťpanelovú výstavu Srdcom som zo Slovenska nikdy neodišiel (autorka scenára: M. Rapošová), ktorá bola venovaná najmä vzťahu J. O. k domovu. Výstava obsahovala okrem osobných listov a fotografií najmä výber z korešpondencie prevažne s výtvarnými umelcami Slovenska (J. G. Cincík, M. Benka, M. A. Bazovský, Ľ. Fulla, V. Droppa, F. Klimáček, F. Kudláč, V. Hložník, J. Vodrážka, F. Štefunko, F. Gibala, J. C. Hronský, K. Sokol).

1. In Slovenská pravda, 10. 3. 1942, s. 2.