Rodným menom Mária Sehnalová. Ľudovú školu absolvovala v obci Veliká Ves a v Prahe, v štúdiách na strednej škole pokračovala v Litomyšli a v Hradci Králové. V roku 1918 absolvovala Filozofickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe. V rokoch 1921 – 1938 pôsobila ako stredoškolská profesorka na dievčenskom reálnom gymnáziu v Košiciach, v roku 1920 a potom 1939 – 1940, 1945 – 1957 v Bratislave. Od roku 1957 žila na dôchodku v Bratislave. Manžel Samo Oravec, maliar a grafik.

Je autorkou básní, poviedok a rozprávok pre deti s dôrazom na ich výchovnú funkciu: Pohádky (1923), Poviedka o vodníkovi (1924), Pohádka o kvetoch (1927). Venovala sa aj dramatickej tvorbe, z obdobia zániku Veľkej Moravy napísala drámu Synovia Svätoplukovi (1928), revolučný rok 1848 zobrazila v jednoaktovke Úsvit (1929). Vytvorila prvú slovenskú textovú podobu Massenetovej Manon (SND, 1942) a Straussovej Elektry (SND, 1943), i keď išlo o poslovenčené české preklady. Písala aj bábkové hry (Zaľúbená bosorka, Janova princezná a i.), ktoré uvádzali ochotnícke krúžky. Úspešné boli najmä jej rozhlasové hry Lačná mladosť (1936), Mŕtvi sa nevracajú (1936), Záhada obrazu svätého Františka (1936), Zmäťme jazyky ich, aby žiaden nerozumel blížneho svojho (1939), Cudzinec (1940), Kométa (1945), v ktorých reflektovala predovšetkým medziľudské vzťahy a negatívne javy súdobého života. Bola kmeňovou autorkou košického Radiojournalu a členkou Družstva Východoslovenského národného divadla. Publikovala v časopisoch Elán, Eva, Vesna, Živena, Slovenský ľud a najmä Slovenský východ, kde bola externou vedúcou kultúrnej rubriky. Vo svojich príspevkoch sa okrem reflektovania inscenácií v košickom divadle venovala aj otázkam teórie dramatickej tvorby, literárnym dielam, výtvarnému umeniu, ale aj emancipácii žien.