Gymnázium navštevoval v Skalici a Malackách (1941 – 1949). Po absolvovaní štúdia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (odbor slovenský – anglický jazyk a literatúra) nastúpil cestu vysokoškolského pedagóga na Katedre slovenského jazyka a literatúry na Vysokej škole pedagogickej (výchova stredoškolských učiteľov, 1953 – 1956) a Vyššej pedagogickej škole (výchova učiteľov pre 1. a 2. stupeň základných škôl) v Bratislave (1956 – 1960).

Pri charakteristike osobnosti P. P. je potrebné zaevidovať proces jeho transformácie ako tvorivého literárnovedného subjektu do pozície vedeckého pracovníka v oblasti teatrológie. Táto skutočnosť svojím spôsobom v širších súvislostiach dokumentuje proces emancipácie slovenskej teatrológie od literárnej vedy. Možno to verifikovať na základe analýzy faktov súvisiacich s jeho vysokoškolským filologickým vzdelaním, pričom táto odborná formácia smerovala k jeho budúcemu pedagogickému pôsobeniu na spomínaných vysokých školách. V rokoch 1960 – 1977 pôsobil ako odborný asistent a docent na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Trnave, od roku 1975 ako interný pedagóg Vysokej školy múzických umení v Bratislave, od roku 1977 externý pedagóg na Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty UK v Bratislave. V rokoch 1994 – 2002 pracoval na čiastočný úväzok v Kabinete divadla a filmu Slovenskej akadémie vied (vykonával funkciu predsedu Komisie pre udeľovanie vedeckej hodnosti doktora vied o umení DrSc. v odbore teória a dejiny divadla), prednášal na Trnavskej univerzite v Trnave v prvých rokoch jej existencie (1994 – 1996) a stál tiež pri začiatkoch Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave (1996), kde pôsobil na Katedre slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty. V procese praktizujúceho pedagóga v uvádzaných oblastiach sa neprestal ďalej vedecky formovať. Odráža sa to v jeho dobovej pravidelnej publicistickej agilite (začal publikovať už v študentských rokoch a okruh jeho záujmov zahŕňal všetky literárne žánre, postupne sa vyhraňoval smerom k domácej a inonárodnej dráme), ako aj v tvorbe vedeckých prác, ktoré svedčia o jeho metodologickom utváraní, keď sa suma literárnovedných poznatkov konfrontovala s osobitým divadelným metatextom. Ten si vynucoval už v polovici päťdesiatych rokov 20. storočia iné výskumné inštrumentárium ako len literárnovednú interpretáciu dramatického textu a divadelného diela. V roku 1969 získal titul PhDr., 1970 CSc., 1975 doc., 1987 DrSc. a prof.

Po skončení vysokoškolského štúdia začal pracovať v uvádzaných pedagogických inštitúciách, v ktorých koncepcia umeleckej literatúry pomerne výrazne zdôrazňovala jej výchovné poslanie. Bolo to zapríčinené aj nerozvinutou sieťou slovenského profesionálneho divadla v prvej polovici 20. storočia, ktoré mohlo – na základe pohybov v európskom divadle – už komplexnejšie overovať nosnosť dramatického textu z obdobia realizmu v jeho profesionálnej scénickej realizácii, verifikovať jeho estetický štatút, v ktorom didaktický aspekt tvoril iba jednu zo zložiek divadelnej štruktúry. Priebeh tohto procesu možno zaregistrovať v  dobových publicistických útvaroch P. P., reagujúcich na scénické uvádzanie klasických (vrátane kriticko-realistických) drám, ako aj v odborných štúdiách, v ktorých autor reflektoval na vyššej vedeckej úrovni problematiku slovenského realizmu než vo vtedajšej dobovej literárnej a divadelnej vede. Možno ich zaradiť medzi reprezentatívne diela slovenskej literárnej a divadelnej vedy: monografia Jozef Gregor Tajovský: realistický dramatik slovenskej predprevratovej dediny (1972), Dialógy s Tajovským (1983), ale aj Dramatické dielo Jozefa Hollého (1968) a VHV – Hry (1974). Túto problematiku autor neskôr rozvíjal vo viacerých svojich prácach so zameraním na ďalších autorov signalizovanej proveniencie (predovšetkým J. Záborský, M. Kukučín, Timrava).

Svojou autorskou stratégiou P. P. tendoval k akcentovaniu hodnotového podložia svojej literárno-divadelnej koncepcie, presadzujúc klasické hodnoty kresťanskej proveniencie. To sa usiluje vo svojich odborných analýzach potvrdiť podrobnou interpretáciou takých fenoménov, ako sú dobro a zlo a ich zápas. P. P. doceňuje skutočnosť, že realistický autor, akým je napr. M. Kukučín, nenecháva triviálne víťaziť „dobro“ nad „zlom“, projektuje konfiguráciu sujetu do neschematického tvaru, nie do formy priamej fyzickej konfrontácie – umiestňuje ich v sujete vedľa seba, nerieši toto bipolárne napätie energickým rozhodnutím pre jednu alebo druhú hodnotu, skôr favorizuje obetu a sebaobetu dramatického subjektu ako valér etiky, morálky dramatickej persóny. Zároveň jeho literárnovedná interpretácia operuje aj s teatrologickým výsledkom, v ktorom interpretátor (literárny a divadelný vedec) ráta s aktívnou recepciou príjemcu, ktorý príklonom k niektorému z etických pólov napĺňa poslanie autorského gesta dramatika. Svojím spôsobom to dokumentujú aj publikácie Život drámy a duchovný rozmer divadla (1999) a Sprítomňovanie klasiky (2005). Intenzívne sa zaujímal o analýzu vzťahu medzi dramatickým textom a jeho javiskovým pretlmočením, so špecifickým zreteľom na spomínanú slovenskú klasickú dramatiku, vrátane dramatizácií epických predlôh, ako aj ich interpretácií v súčasnom divadle (M. Pietor, Ľ. Vajdička, M. Oľha, R. Polák, R. Ballek a i.). Na domácu tvorbu upieral nielen analytický pohľad , ale usiloval sa ju predstaviť čo najkomplexnejšie, v historických, literárnovedných, estetických a interpretačných súvislostiach. Práve diela slovenskej dramatickej spisby považoval P. P. za nevyhnutnú súčasť tvorivej práce slovenských divadelníkov, a preto im venoval zvýšenú pozornosť a dôkladne ich sledoval vo vyššie zmienených publikáciách. Jeho prístup k inscenáciám slovenskej klasiky prekračoval dostupné literárnovedné a teatrologické východiská a podnecoval k zásadnejším úvahám o možnostiach textu a spôsoboch jeho interpretácie.

Diapazón druhov dramatických umení (divadlo, televízia) rozšíril P. P. predovšetkým o rozhlasové médium. Pri analýze dramatických textov sa sústreďoval na detailné interpretovanie verbálnej zložky drám, takže neprekvapuje v 2. polovici jeho vedeckej práce aj preferovanie média rozhlasu vo vzťahu k dramatickému textu z teoretického, kritického i praxeologického aspektu (pôsobil ako člen hodnotiacich porôt, prehliadok, súťaží, festivalov rozhlasových hier). Rozhlasové médium, predovšetkým rozhlasová hra a dramatizácia epického pretextu, teda dramatické dielo podľa neho vyrastá z vypracovanosti slovesnej zložky, kde zvuk, hlas, sluch, slovo v súzvuku etc., sa podieľajú na tvorbe rozhlasovej dramatiky ako ustáleného druhu. Počuteľné sa tu v transformácii mení vďaka imaginácii poslucháča na viditeľné. Svedčia o tom viaceré monografie – Epika a dráma: javisková dráma a rozhlasová hra (1974), Cestami rozhlasovej hry I., II. (1986).

Uvedenými aktivitami sa nevyčerpáva register jeho odborného diskurzu, pretože jeho publikačná činnosť zrkadlí jeho kritické príspevky viažuce sa k  inscenáciám slovenských profesionálnych divadiel (napr. Slovenské divadlo, Slovenské pohľady, Javisko, Divadlo v medzičase a i.). Opieral sa v nich o divácku empíriu, ale najmä o hlboké poznatky z domácej divadelnej historiografie, ktoré prepájal v paralelách s okolitými divadelnými kultúrami (českou, ruskou, anglickou, nemeckou, talianskou). Za zmienku stoja aj recenzie z oblasti literárnej vedy, estetiky, drámy, auditívnych diel v dennej tlači a v kultúrnych periodikách (napr. Pravda, Práca, Nové slovo, Mladá tvorba, Literárny týždenník a i). Ich jednotiacim znakom je, že k skúmaniu divadelného diela pristupoval vždy v komplexnosti širokého umenovedného, kulturologického, spoločenského kontextu. Divadlo totiž vnímal širokospektrálne a nezameriaval sa na niektorú konkrétnu oblasť, ale chápal ho komplexne, systematicky prenikal pri jeho poznávaní do všetkých zložiek divadelnej syntézy, vrátane minucióznych analýz literárnych predlôh či druhovo a žánrovo rozličných textových východísk. Preto mnoho interpretácií P. P. začína prehodnotením dramatického textu, následne autor prechádza do rekonštrukcie režijnej vízie, usilujúc sa rovnako dôsledne venovať scénografickej, hudobnej a hereckej tvorbe ako základnému fenoménu divadelnej komunikácie živých hercov so živými divákmi. Jeho publicistické a odborné texty sú na jednej strane jedinečnou správou o dobovej situácii divadelných súborov v určitom vývinovom období a na druhej strane predstavujú informačnú bázu, v ktorej sú uložené osobité informácie, ku ktorým sa bude teatrológia pri rekonštrukcii dejín slovenského divadla vracať. V tejto súvislosti treba zaevidovať aj jeho odborné práce z oblasti umeleckej pedagogiky, tiež vysokoškolské učebné texty a zborníky, ako napr. Teória dramatických umení (redaktor zborníka, v ňom príspevok Dráma – divadelná hra, 1979, s. 105 – 131), Interpretácia klasiky v súčasnom divadle (1985), v ktorých dôsledne mapuje teoretické a estetické postuláty vzťahujúce sa k danej problematike.

Cit pre tvar dramatického a divadelného diela potvrdil aj ako autor jazykovej a kompozičnej úpravy Jesenského prozaického diela Maškarný ples a iné poviedky (1975), Chalupkovej veselohry Kocúrkovo (1980), Tajovského hry Ženský zákon (1985).

Bol vyznamenaný zápisom do knihy najvýznamnejších osobností SAV za rok 2000 a o štyri roky neskôr mu Konferencia biskupov Slovenska udelila cenu patróna umelcov Fra Angelica za prínos ku kresťanským hodnotám v oblasti kultúry.