Študoval na gymnáziách v Bratislave, Nových Zámkoch, Trnave, Šuranoch, maturoval v Trenčíne (1936 – 1943). Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave absolvoval v odbore francúzsky jazyk a filozofia (1943 – 1949). Akademický rok 1945/46 strávil na Literárnej fakulte vo švajčiarskom Lausanne, kde študoval o. i. u J. Piageta či R. Braya. V tomto čase absolvoval aj študijnú cestu do Talianska. Po ďalších štúdiách sa nakrátko zamestnal ako romanista v Literárnovednom ústave Slovenskej akadémie vied (1951 – 1952), z ktorého ho pre údajný kozmopolitizmus prepustili. Rehabilitovaný bol až v roku 1968. Neskôr pracoval ako redaktor vo vydavateľstve SVKL/Tatran (1952 – 1962), kde založil Knižnicu estetického vzdelávania a počas rokov politického uvoľnenia ako šéfredaktor v časopise Slovenské divadlo (1965 – 1969), kde dohromady publikoval okolo 250 textov. To už pôsobil v Kabinete orientalistiky (1962 – 1963), potom v Ústave slovenskej literatúry na oddelení divadla a filmu (1963 – 7193) a Umenovednom ústave (1973 – 1995) SAV v Bratislave. Až do odchodu na dôchodok bol členom jeho Vedeckej rady. V roku 1972 a 1975 – 1979 bol zároveň externým pedagógom na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.

Vedecky sa zaoberal literatúrou, divadlom, filmom, výtvarným umením, architektúrou, kultúrou, estetikou a filozofiou v širokom európskom kontexte, popritom sa s príznačnou skromnosťou sám stal osobnosťou európskeho formátu. Jeho práca mala vo veľkej miere priekopnícky charakter a často predstavovala základný vedecký výskum.

V oblasti teatrológie divadlo vnímal vždy v spojení s drámou a literárnym dianím okolo, pričom sa zameriaval skoro výlučne na staršie obdobia do roku 1945 (o. i. zásadne revidoval pohľad na barokové divadlo), súčasnosť prenechával iným. Systematicky publikoval najmä o dramatike slovenského literárneho realizmu a moderny (P. O. Hviezdoslav, M. Kukučín, V. Hurban Vladimírov, J. Jesenský, P. Socháň a i.), o vývinových tendenciách slovenskej dramatiky a vplyvoch európskej kultúry na domáci vývin. Rukopis monografie Slovenská dramatika v epoche realizmu z roku 1983 však mohol vydať až v roku 1990.

Sám divadelné kritiky nepísal, no podrobne sa kriticky vyrovnával s tvorbou divadelných kritikov (R. Uhlár, A. Mráz, M. Považan, J. Valach) a dramaturgov (A. Mráz, F. Hoffman, J. Felix a i.) či písal o kritickej percepcii tvorby J. Jamnického. V štúdii Slovenská divadelná kritika a teória v rokoch 1939 – 1945 (1995) prvý podal ucelený pohľad na zrod našej divadelnej kritiky až po koniec vojnových rokov. Usúvzťažňoval aj osobnosti slovenskej literatúry so svetom drámy a divadla (A. Matuška). Zostavoval a komentoval knižné výbery dramatickej spisby a antológie z tvorby domácich dramatikov (J. Barč-Ivan, I. Stodola). Je autorom množstva knižných doslovov, stoviek štúdií a článkov o osobnostiach svetovej dramatiky (J. W. Goethe, F. Schiller, W. Shakespeare, F. Dürrenmatt, H. Ibsen, E. Albee a i.). Slovenskej kultúre sprístupňoval absurdné, expresionistické, surrealistické a svetové divadlo vôbec. Svoje teoretické úvahy o otázkach dramatických umení (herectvo, réžia a i.) neskôr vydával knižne. Zlomok jeho teatrologických názorov vyšiel v dvoch zväzkoch ako Pohľady na slovenské divadlo, dramatiku a kritiku (1998).

Z pozícií diferenciálnej estetiky analyzoval vzťahy medzi literatúrou, divadlom, filmom a ostatnými dramatickými umeniami. Jeho kniha Estetické paralely umenia (1976) patrí k najvýznamnejším monografiám slovenskej teatrológie, no po vydaní bola z ideologických dôvodov zakázaná. Pre autora znamenala ukončenie činnosti na Vysokej škole múzických umení a zastavenie vedeckého postupu. V úvodnej časti Fenomény divadla sa autor zaoberal problémami individuálnej a kolektívnej diváckej katarzie, podobami moderného herectva (tvár a maska v divadle a vo filme), premenami funkcií divadelného kostýmu či interakciou medzi hľadiskom a javiskom.

Svojmu presvedčeniu sa napriek perzekúciám nikdy nespreneveril, voči komunistickému režimu ostal rezistentný s čistým morálnym profilom. Opätovne rehabilitovaný bol až po zmene režimu (1991 – DrSc., 1992 – prof.), keď už v dôchodkovom veku dokázal ešte zásadne dotvoriť a zavŕšiť svoje dielo monumentálnych kvalít.

Publikoval v domácich periodikách Slovenské divadlo, Slovenská literatúra, Film a divadlo, Hudobný život, Javisko, Katolícke noviny, Knižný magazín, Kultúrny magazín, Romboid, Slovenská hudba, Slovenské pohľady, Tvorba, Verbum atď. Z českých časopisov to boli Estetika, Panoráma a Kulturní tvorba.

Po Novembri ´89 odkrýval a sprístupňoval dovtedy neznáme alebo zakázané oblasti slovenskej kultúry. Jeho dielo tvorí základ každého ďalšieho skúmania tzv. bielych miest slovenskej kultúrnej histórie 20. storočia. V množstve zásadných publikačných činov sa autorsky a editorsky predstavil ako vynikajúci znalec kresťanskej a disidentskej kultúry Slovenska, ale aj slovenského exilu po roku 1945. Externe spolupracoval s viacerými vydavateľstvami, bol vedeckým redaktorom vydavateľstva Lúč. Vďaka jeho aktivite mohli vyjsť diela L. Hanusa, P. Straussa, J. Kútnika-Šmálova, R. Dilonga, J. Silana, P. Ušáka-Olivu, A. Žarnova, K. Strmeňa, M. Šprinca, J. Harantu, S. Veigla a i.

Jeho práca vo všeobecnosti vynikala precíznosťou a systematickosťou, individuálne portréty podával v kontexte širokej panoramatickej koncepcie svojej vedeckej, esejistickej a publicistickej tvorby, s veľkou interdisciplinárnou rozhľadenosťou, ako i prístupným a čitateľsky pútavým štýlom písania, čo jeho tvorbu približovalo širokej verejnosti.

Aj vo vysokom veku bol stále publikačne aktívny, v diele Takto som ich poznal  (2015) vytvoril viac než tri desiatky spomienkových, nie však sentimentálnych portrétov osobností z prostredia literatúry a divadla. V roku 1999 ho Ján Pavol II. ocenil Veľkým krížom rytierskeho radu sv. Gregora Veľkého, rovnako je nositeľom aj najvyššieho štátneho vyznamenania Slovenskej republiky – Radu Ľ. Štúra 1. triedy.

Zomrel ako renesančná, reprezentatívna a neprehliadnuteľná osobnosť slovenskej kultúry s neobyčajným rozhľadom a záberom. Jeho univerzálne dielo stierajúce hranice odborov a špecializácií u nás nemá obdobu. Poznanie vnímal v jeho celistvosti ako univerzum. Patril k najvýznamnejším slovenským vedcom v oblasti humanitných vied.