Rodným meno Alica Flachová. A. P. vyrastala v typickej stredoeurópskej židovskej rodine, kde sa kládol dôraz na vzdelanie a umenie a hovorilo sa viacerými jazykmi – česky, nemecky, poľsky. Rodina sa presťahovala v roku 1932 do Ostravy, v roku 1937 do Brna. Tancu sa venovala od detstva – najskôr v súkromnej baletnej škole E. Fuchsovej v Ostrave, neskôr pokračovala v Brne v prestížnej baletnej škole I. Váňu Psotu. V tom čase Psotovou školou prešlo veľa významných tanečníkov, akými bola napríklad O. Skálová. A. P. sa tu stretla aj s budúcou hereckou hviezdou K. Fialovou. Jej sľubné baletné štúdium prerušila po šiestich rokoch 2. svetová vojna.

V roku 1941, pod vplyvom udalostí na území Protektorátu Čechy a Morava, ju vylúčili zo školy aj z baletného štúdia. Spolu so sestrou Annou a rodičmi ju transportovali do Terezínskeho ghetta.

Vo svojich zápiskoch si spomína na umelecké aktivity a šábesové modlitby, ktoré viedol na povale kasárni rabín R. Feder. V tom čase sa stretla s choreografkou K. Rosenbaumovou, ktorá pracovala v detskom domove ako vychovávateľka, zároveň viedla baletné tréningy a spolupracovala na príprave terezínskych inscenácií, kde mohla uplatniť svoj talent a baletnú prípravu o. i. aj v jej inscenácii Chrobáčikovia. Po Terezíne absolvovala transport do koncentračného tábora Osvienčim, kde účinkovala v malom predstavení na sviatok Sv. Mikuláša na improvizovanom javisku. Po oslobodení v roku 1945 absolvovala liečenia a neskôr denné štúdium angličtiny, ktoré ukončila štátnou skúškou.

V roku 1948 – po krátkom pôsobení v dvoch divadlách v Brne – prijala angažmán v Mestskom divadle Olomouc a od sezóny 1948/1949 sa rýchlo zhostila menších i väčších úloh. Jej prvým predstavením v Olomouci bola Dvořákova opera Rusalka, prvou sólovou úlohou bola Čínska nevesta v Labuťom jazere vo verzii a choreografii B. Relského. Nasledovalo sólo v Debussyho Skrinke hračiek. Vo svojich zápiskoch opisuje, ako sa baletný súbor a jeho dramaturgia postupne adaptovala na nové podmienky a príklon k tzv. socialistickému realizmu. V roku 1949 zložila A. P. kvalifikačnú skúšku na baletnej škole I. Váňu Psotu. S divadlom hosťovali v mnohých mestách a mestečkách v Čechách i v zahraničí. V ďalšej sezóne uviedli predstavenie v choreografii F. Bernatíka s názvom Balety zostavené z viacerých baletných čísel (Duch ruže, Vyzvanie k tancu). V roku 1949 účinkovala v Nedbalovom balete Rozprávka o Janovi v choreografii J. Sokola, v postave Slnka, o rok účinkovala v jeho choreografii v čajkovského balete Luskáčik (uvedenom v Olomouci po prvý raz).

V roku 1950 sa stala členkou baletu Slovenského národného divadla. Od roku 1951 do roku 1967 na poste sólistky naštudovala 32 sólových a demi-sólových postáv. Jej pôsobenie v SND obsiahlo viacero období – zažila ideológiou poznačené päťdesiate roky, demokratizačný proces koncom šesťdesiatych rokov, normalizáciu aj zamatovú revolúciu, vlnu hostí v deväťdesiatych rokoch. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch v zmysle požiadavky najmä sovietskej estetiky tanečníci čelili vysokým nárokom sovietskych baletov, akými boli napríklad: Plamene Paríža (1952), Bachčisarajská fontána (1953), Červený mak (1954), Gajané (1957), Fadetta (1958), Kamenný kvietok (1958) a Laurencia (1959), tancovala aj v Šeherezáde z repertoáru Ballet Russes. V Balete SND vytvorila titulné a hlavné postavy, napr. Jelena (Rytierska balada, 1960), Júlia (Romeo a Júlia, 1954), Máša (Luskáčik, 1956), Nune (Gajané, 1957), Popoluška (Popoluška, 1951), Váňa (Doktor Jajbolí, 1962), sólové postavy v baletoch: Plamene Paríža (1952), Spiaca krásavica (1957), Ples Kadetov (1956), Slovanské tance (1966) atď. V šesťdesiatych rokoch z pohľadu interpretky, ale už aj tanečnej odborníčky vnímala pozoruhodné inscenácie baletov Dafnis a Chloe (1961), Zázračný mandarín (1961) a Svätenie jari (1964). V sedemdesiatych rokoch bola pri uvedení Zajkovej La fille mal gardée (Márna opatrnosť, 1977) zjavne podľa vzoru F. Ashtona, ktorá bola podľa nej signálom otvárania sa repertoáru smerom na Západ. Toto potvrdili aj neskoršie naštudovania Zvonára u Matky Božej, inšpirované R. Petitom.

A. P. svojím intelektom, prehľadom a jazykovými schopnosťami inklinovala k tanečnej vede už počas svojej interpretačnej kariéry. V rokoch 1967 – 1971 študovala na Hudobnej a tanečnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor Tanečná teória, dramaturgia a kritika u J. Reimosera, v roku 1974 odbor Tanečná pedagogika. V akademickom roku 1968/1969 ju škola vyslala do USA, kde absolvovala deväťmesačnú stáž na tanečnom oddelení Univerzity v Pittsburghu.

Po skončení tanečnej kariéry v roku 1975 prijala ponuku na post dramaturgičky a lektorky baletu vtedajšieho šéfa baletu B. Slováka. V rokoch 1974 – 1993 bola dramaturgičkou a lektorkou dramaturgie baletu SND, v rokoch 1993 – 1995 lektorkou dramaturgie a umeleckou poradkyňou baletu. Je autorkou textov do baletných bulletinov a publikácií SND vydaných k 75. a 80. výročiu vzniku SND. Počas obdobia železnej opony budovala kontakty so zahraničnými tanečnými osobnosťami v snahe zaradiť balet SND do európskeho kontextu.

Po odchode z divadla sa naďalej venovala tanečnej publicistike, spolupracovala pri tvorbe hesiel o baletnom umení a umelcoch pre Encyklopédiu dramatických umení Slovenska 1 – 2, ktorú vydala Slovenská akadémia vied (1989, 1990). Zároveň rozvíjala svoju pedagogickú činnosť, v rokoch 1977 – 1978 bola pedagogičkou na VŠMU, kde založila a viedla Metodický kabinet. V rokoch 1982 – 1990 učila dejiny tanca na Hudobnej a tanečnej škole, dnes Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave (1982 – 1990), predmet Dejiny tanca. Je autorkou článkov a profilov významných osobností slovenského baletu, ktoré písala pre denníky a odborný československý časopis Taneční listy, ktoré od roku 1950 vydával Divadelný ústav v Prahe.

V deväťdesiatych rokoch bola A. P. pri zakladaní prvého odborného tanečného periodika na Slovensku – časopisu Tanec. Bola členkou prvej redakčnej rady, jej erudované recenzie, články a profily nielen z oblasti baletu, ale aj moderného tanca, boli významným prínosom do rodiaceho sa periodika.

Na motívy jej životných osudov vznikol v roku 2014 film režiséra Z. Jiráského V tichu.