Rodným menom Venzarová. Po absolvovaní štúdia na Strednej všeobecnovzdelávacej škole s maturitou na Vazovovej č. 6 v Bratislave začala študovať odbor divadelná veda na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, ktorý ukončila v roku 1976 diplomovou prácou s názvom Hra Osvalda Zahradníka Sólo pre bicie /hodiny/ a súčasná slovenská dráma. V roku 1983 získala titul PhDr. na VŠMU v Bratislave a v roku 1998 titul CSc. v Slovenskej akadémii vied v odbore Teória a dejiny divadla, filmu, rozhlasu, televízie prácou s názvom Peter Kováčik: divadelný dramatik. Manžel Ladislav Podmaka, dramaturg, riaditeľ DPDM v Trnave, riaditeľ NS v Bratislave.

V rokoch 1975 – 1990 pracovala vo Zväze slovenských dramatických umelcov ako odborná tajomníčka pre činoherné divadlo, umelecký prednes a pre prácu s mladými umelcami. Od roku 1992 (až dodnes) pôsobí ako vedecká, neskôr ako samostatná vedecká pracovníčka v Kabinete divadla a filmu Slovenskej akadémie vied (dnes Ústav divadelnej a filmovej vedy Centra vied o umení SAV), kde viac rokov pracovala na pozícii zástupkyne riaditeľa, neskôr ako jeho riaditeľka (2008 – 2012) či výkonná redaktorka a neskôr aj hlavná redaktorka vedeckého časopisu Slovenské divadlo (1993 – 2004), ktorý vydáva uvedené pracovisko. V SAV zastávala viacero významných funkcií ako napríklad predsedníčka Snemu SAV (2007 – 2009, 2010 – 2011), predsedníčka 3. komory Snemu SAV (2005 – 2012), členka Predsedníctva SAV (2013 – 2017), podpredsedníčka SAV (2013 – 2015), členka Vedeckej rady SAV. Pôsobila či dodnes pôsobí v mnohých vedeckých, odborných orgánoch a či profesijných organizáciách, napríklad ako členka Rady Agentúry na podporu výskumu a vývoja pre program Ľudský potenciál v oblasti výskumu a vývoja a popularizáciu vedy, predsedníčka Spoločnosti autorov vedeckej a odbornej literatúry SAV, predsedníčka Združenia slovenských divadelných kritikov a teoretikov, členka redakčnej rady Culturologica Slovaca, členka Slovenského centra Association Internationale des Critiques de Théâtre (AICT), členka Medzinárodnej organizácie scénografov, divadelných architektov a technikov, členka Literárneho fondu – výbor Sekcie pre žurnalistiku a novinársku fotografiu, ako aj viacerých poradných orgánov SAV, Centra vedecko-technických informácií a i.

Prednáša tiež v rámci doktorandského študijného odboru estetika.

Vedecké práce uverejňuje v domácich vedeckých a odborných časopisoch Slovenské divadlo, Slavica Slovaca, Culturologica Slovaca, World Literature Studies, v zahraničí Kultura/Culture, Postdisciplinary Humanities and Social Sciences Quarterly, Devin. Prispievala aj do odborných časopisov, napr. Film a divadlo, Javisko, Dialóg, Teatro, Slovo, Literárny týždenník, Knižná revue, Múzeum a i. Divadelné kritiky D. P. publikuje hlavne v denníku Pravda. Aktívne sa zúčastňovala či zúčastňuje na rôznych divadelných prehliadkach a festivaloch doma a v zahraničí (najmä v Ruskej federácii, na základe pozvania), neraz ako členka porôt či hodnotiteľka inscenácií, ako napríklad Májová divadelná Nitra, Akademický Prešov, Nová dráma, Dotyky a spojenia, Krištáľové krídlo atď.

Podnietila vznik mnohých výskumných vedeckých projektov základného významu, zameraných väčšinou na slovenské profesionálne divadlo, napr. Fenomén generačnosti v slovenskom divadle 2. polovice 20. storočia (Vega), Kalendárium dejín slovenského divadla v 20. storočí (VEGA), 100 rokov Slovenského národného divadla: Divadelné inscenácie 1920 – 1938 (činohra, opera) – I. etapa, 100 rokov Slovenského národného divadla – Divadelné inscenácie 1938 – 1970 (Činohra, opera) – II. etapa (VEGA), 100 rokov SND – rekonštrukcia vybraných inscenácií (Slovart, Slovenské národné divadlo Bratislava), Cesta slovenského divadla od uzavretej k otvorenej spoločnosti (udalosti, osobnosti, inscenácie), (VEGA), ale aj s presahom do iných kultúr ako Európske dimenzie umeleckej kultúry Slovenska (Štrukturálne fondy) a i. Je spoluriešiteľkou dvoch vedeckých projektov APVV a i., participovala tiež na vedeckých projektoch v zahraničí Súčasné divadlo strednej Európy: Dokument verzus Postmemory (International Visegrad Found ) a i. Obdobne iniciovala vznik mnohých domácich konferencií, aj s medzinárodným rozmerom, ako Dobšinského rozprávkový Gemer (1995), Čo s (našou!) klasikou dnes (1997), Slovenské (národné) divadlo v zrkadle archívnych materiálov. Divadelné inscenácie 1920 – 1938 (činohra, opera, opereta, 2014), Zlaté šesťdesiate (roky) – v slovenskom divadle (2017), Divadelné obrazy Jána Zavarského (2018) a i. Aktívne sa zúčastňuje na vedeckých podujatiach v zahraničí, najmä v Ruskej federácii.

D. P. sa podieľala aj na príprave slovníkových textov a súpisov či už ako autorka hesiel, redaktorka alebo prekladateľka, napr. Encyklopaedia Beliana (vychádza od roku 1999), New Theatre Word: Central Europe (1998).

Tematicky sa venuje hlavne dejinám a súčasnosti slovenského divadelného umenia, osobitne divadelnej dramatike, divadelnej kritike a ruskej divadelnej tvorbe, v menšej miere aj slovenskej rozhlasovej, filmovej či televíznej tvorbe.

Od roku 1980 sa D. P. venuje aj prekladom divadelných hier z ruského jazyka ako V. Slavkin Strih (nezistený rok), A. Alexin Tretí v piatom rade (naštudovanie ako rozhlasová hra, 1981), A. Chmelik A predsa sa krúti alebo Humanoid letí po oblohe (1986), V. Gubarev Sarkofág (1989), E. Radzinskij Zabijeme muža? (1989; ako televízna adaptácia premiérovaná pod názvom Ako zabiť muža, 1993).

Bola tiež členkou bratislavského študentského divadla Ex-lex.

V rámci editorskej práce sa zameriava na slovenskú inscenačnú a dramatickú tvorbu. Časť zborníkov je venovaná najvýznamnejším hereckým osobnostiam ako M. Huba, H. Meličková, J. Kroner a i. Z obsahovej stránky sa vždy zameriavajú nielen na ich divadelnú tvorbu, ale aj na analýzu hlavných znakov hereckých výrazových prostriedkov v ostatných druhoch dramatických umení, t. j. v rozhlasovej, filmovej a televíznej tvorbe. V úlohe prispievateľov na nich často participuje nielen veľké množstvo teatrológov, filmológov či iných odborníkov na dramatické umenia, ale aj domáci či zahraniční hereckí kolegovia analyzovaných osobností. Súčasťou bývajú aj súpisy celej hereckej tvorby, publikované rozhovory, dobové ohlasy, osobné a pracovné fotografie a pod. Väčšia časť zborníkov je venovaná tradičným témam poetiky či estetiky divadelného umenia, väčšinou v období posledných desaťročí, zväčša od osemdesiatych či deväťdesiatych rokov 20. storočia až po súčasnosť. Ide o témy ako podoby klasických či rozprávkových dramatických, či inscenačných textov, status hrdinských postáv, otázka vývoja divadelných výrazových prostriedkov z pohľadu réžie či generačnej výmeny.

V rámci monografických prác je autorkou štyroch publikácií, v dvoch z nich sa venuje histórii konkrétnych slovenských divadiel, a to dnešnému trnavskému Divadlu Jána Palárika (2006) a martinskému Slovenskému komornému divadlu (2009). Obe majú reprezentatívny charakter, okrem analýz a kritických zhodnotení inscenácií či profilových divadelných tvorcov vo zvolenom časovom období obsahujú veľký rad inscenačných fotografií, plagátov či iného dokumentačného materiálu, vrátane súpisov tvorby v jednotlivých sezónach. Ostatné dve monografie sa portrétnym spôsobom venujú dvom významným dramatikom, a to Petrovi Kováčikovi (1998) a Osvaldovi Zahradníkovi (2008), pri oboch je jadrom analýzy P. D. ich dramatická tvorba pre divadlo. Pre rukopis D. P. v akomkoľvek type recepčného textu sú hlavným znakmi analytickosť, kritickosť (čiastočne aj deskriptívnosť či publicistickosť), a kriticko-hodnotové zaraďovanie inscenačnej či dramatickej tvorby do širších divadelno-dobových súvislostí a známych divadelných a pod. teoretických konceptov. Pri denníkových recenziách, ale aj v iných textoch tenduje k vyjadreniu názoru na kvalitu všetkých inscenačných zložiek. V prípade dramatických textov ide o analýzu z hľadiska základných kompozičných kategórií. Často sa venuje aj snahe zachytiť vývoj divadelných (širšie dramatických) výrazových prostriedkov danej osobnosti, zvoleného historického obdobia, tento prístup je citeľný aj pri prierezových témach.

V rámci divadelno-kritickej tvorby sa primárne zameriava na činoherné divadlo, v niektorých štúdiách sa však venuje aj špecifickým témam – niektorým z druhov divadelného umenia, alebo jeho žánrovým či tematickým osobitostiam, ako napríklad bábkové divadlo, divadlo poézie, scénografia, dokumentárne divadlo, transformácia divadelnej siete na Slovensku, politické súvislosti a slovenské divadelné umenie atď.