Väčšinu detstva prežil v Topoľčanoch, kde v roku 1951 zmaturoval na miestnom gymnáziu. V štúdiách pokračoval v rokoch 1951 – 1953 na vojenskej akadémii v Litoměřiciach. V rokoch 1962 – 1967 študoval dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde ho učili viacerí poprední pedagógovia ako Z. Rampák, P. Karvaš, J. Boor, R. Mrlian či V. Záborský. Neskôr v rokoch 1969 – 1972  študoval teóriu a dejiny filmu, divadla, rozhlasu a televízie na Masarykovej univerzite v Brne. V roku 1973 získal titul PhDr. Popritom pôsobil ako redaktor týždenníka Život (1961 – 1963) a denníka Pravda (1964 – 1970), mesačníka Film a divadlo (1970 – 1974). V sedemdesiatych rokoch sa dostal na čiernu listinu ideologických nepriateľov, musel nútene odísť z novín a mal zákaz v nich publikovať. Divadelné kritiky, recenzie, štúdie ale naďalej príležitostne publikoval pod rôznymi pseudonymami a značkami. V rokoch 1974 – 1988 pracoval v Slovkoncerte ako tlačový tajomník, 1988 – 1990 ako odborný pracovník Ústavu umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie. Na konci osemdesiatych rokov rokoch sa opätovne vrátil k žurnalistike, bol spoluzakladateľom a vedúcim redaktorom kultúry Národnej obrody. V rokoch 1995 – 1996 pracoval na poste riaditeľa dramaturgie a programu Slovenskej televízie, 1996 – 1999 ako odborný pracovník Národného divadelného centra v Bratislave, kde sa venoval výskumu a spracovaniu materiálov z dejín slovenského divadla. M. P. pomáhal formovať projekt NDC, časopis Teatro (vychádzal do roku 1999). Od roku 1998 pôsobil ako pedagóg na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave a Akadémii umení v Banskej Bystrici. Od roku 1999 pravidelne prispieval do denníka Nový deň. Bol predsedom Združenia slovenských divadelných kritikov a teoretikov a Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov.

M. P. patril medzi najvšestrannejších a najaktívnejších slovenských divadelných kritikov a publicistov. Kritiky a recenzie začal publikovať už ako študent v päťdesiatych rokoch, postupom času prispieval do viacerých denníkov a časopisov, ako napr. Slovenské pohľady, Film a divadlo, Smena, Pravda, Literárny týždenník, Teatro, Javisko, Slovenské divadlo a i. Ako kritik dokázal oceniť prínos domácich tvorcov a vyzdvihnúť výnimočnosť ich tvorby v európskych súvislostiach. Neváhal poukazovať ani na rozličné problémy slovenského divadla a filmu. Divadelné predstavenie považoval za neprenositeľné a neopakovateľné, pretože vždy ožíva v inej spoločenskej situácii. Zdôrazňoval význam národnej dramatickej spisby, ktorá v tvorivom a invenčnom nasadení dokáže adekvátne reprezentovať národnú divadelnú kultúru, a to i v zahraničí. Oceňoval svojský a originálny prístup k predlohe, prácu s hercom, budovanie rytmu a myšlienkové vyústenie diela. Chápal zložitosť hereckej tvorby, ktorá si vyžaduje osobný vklad pri vytváraní postavy a je tak neodmysliteľnou súčasťou spoluautorstva divadelného predstavenia.

M. P. v recenziách sledoval činohru Slovenského národného divadla, Divadlo Na korze, Novú scénu, Radošinské naivné divadlo, ale ako jeden z mála kritikov systematicky sledoval aj mimobratislavské divadlá (v Martine, Prešove, Zvolene, Nitre a i.) a tiež tvorbu ochotníckych súborov. Vo väčšej miere sa venoval tvorbe režiséra K. L. Zachara. Ako konzultant a člen porôt sa zúčastňoval takisto na prehliadkach ochotníckych súborov a vydal niekoľko metodických a teoretických textov určených pre amatérskych divadelných tvorcov (Kapitolky z teórie divadla a drámy, 1974; Kapitolky z dejín divadla, 1979). O jeho záujme o slovenské ochotnícke divadlo svedčia aj jeho publikácie Z dejín ochotníckeho divadla v Liptove (1977) a Divadlo v Liptovskom Mikuláši 1830 – 1960 (1962). Ako teatrológ a divadelný historik je autorom viacerých monografií (Režisér K. L. Zachar, 1971; Mária Kráľovičová. Portrét herečky, 2007) a štúdií (R. Mrlian, J. Kroner a i.), editorom zborníkov o významných osobnostiach (Viliam Záborský, 1995; Stanislav Vrbka, 2003; Gustáv Valach, 2004). V diele Frontové divadlá Slovenskej armády (1943) zmapoval biele miesta slovenskej divadelnej histórie a sumarizoval poznatky o takmer zabudnutých frontových súboroch Slovenskej armády, v ktorých pôsobilo viacero významných slovenských kultúrnych osobností. Dejiny Tatra revue, revuálneho kabaretu, unikátnej scény v bratislavskom aj slovenskom kultúrnom kontexte, zhrnul v publikácii Bol raz jeden kabaret (Tatra revue, 1997). Je taktiež autorom viacerých hesiel do Encyklopédie dramatických umení I. a II. (1989, 1990). Okrem divadla sledoval dianie i v slovenskej a zahraničnej kinematografii. Pre televíziu písal scenáre o osobnostiach slovenského divadla (K. L. Zachar, L. Chudík, G. Arbet a i.), pre rozhlas zdramatizoval viaceré diela svetovej a slovenskej literatúry (napr. J. Chalupka, A. I. Kuprin, Stendhal). Písal aj politické glosy, komentáre či polemiky. Prekladal z francúzskeho jazyka.