Ľudovú školu vychodil v rodnej obci, meštiansku v Oslanoch. Po druhej svetovej vojne študoval až do roku 1948 na učiteľskej akadémii v Bánovciach nad Bebravou. V roku 1952 absolvoval Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave (dnes Univerzita Komenského) v odbore slovenský jazyk a história. Tam nasledujúce tri roky pôsobil ako asistent na Katedre slovenského jazyka a literatúry. V rokoch 1955 – 1959 bol vedeckým pracovníkom vo Výskumnom ústave pedagogickom. Podieľal sa na tvorbe učebníc literatúry pre deti a mládež, ako aj vysokoškolských textov z tejto oblasti. Už počas univerzitných štúdií pôsobil ako redaktor vo vydavateľstve Smena, k tejto práci sa vrátil v rokoch 1959 – 1967 ako zástupca šéfredaktora tentoraz už vo vydavateľstve Mladé letá, kde sa venoval aj editorstvu literatúry určenej pre deti a mládež (i z teoretického hľadiska). Zostavoval výbery z diel starších aj novších autorov, antológie ľudových rozprávok a povestí. Je spoluautorom prvého Slovníka slovenských spisovateľov pre deti a mládež (1970). Okrem toho bol v rokoch 1956 – 1970 redaktorom slovenskej časti časopisu Zlatý máj, odkiaľ musel po normalizačných previerkach odísť. Neskôr až do smrti pracoval v Matici slovenskej v Martine a Bratislave, o. i. v jej Literárnom múzeu, kde sa venoval aj audiovizuálnym projektom – rozhovorom s tvorcami detskej literatúry. V úvode ku knižnému výberu z týchto dialógov konštatuje, že „tento vynútený výber postihol aj všetky rozhovory, zamerané predovšetkým na otázky dramatickej tvorby pre mládež a na problémy divadelnej výchovy dorastajúcej generácie. Otázkam výchovy mládeže divadlom a k divadlu bolo by treba zrejme venovať samostatnú knihu“. ¹

Prispieval do literárnych časopisov Kultúrny život a Slovenské pohľady, bábkovým divadlom sa zaoberal v Československom loutkářovi, Javisku a i. V pedagogickej oblasti svoje texty publikoval v periodikách Jednotná škola, Literatura ve škole, Slovenský jazyk a literatúra v škole, Učiteľské noviny a i. Jeho príspevky nájdeme aj v zborníkoch vydávaných Maticou slovenskou (Biografické štúdie, Literárnomúzejný letopis, Čitateľ). Písal aj pre detské časopisy (Ohník a pod.).

Vo svojom diele sa zameriaval na teoretické, historické a aktuálne otázky detskej literatúry, ktorá bola jeho celoživotným záujmom. Vo svojich knižných prácach položil základy jej modernej vedeckej interpretácie, a to napriek tomu, že bol preňho charakteristický predovšetkým publicisticko-esejistický prejav. Patril k zakladateľskej generácii slovenských literárnych vedcov, ktorí sa programovo začali výlučne venovať detskej literatúre. Sledoval jej celkovú genézu až po ohlasy, ktoré vzbudzovala. Snažil sa sformulovať estetické kritériá tak, aby bola chápaná ako osobitá výpoveď rešpektujúca svet i psychiku dieťaťa. Odmietal jej formálne vymedzenie ako iba literatúry zámerne písanej pre deti. Tvrdí, že „ak by sme pri riešení otázky, čo patrí a čo nepatrí do literatúry pre mládež, povýšili autorov subjektívny zámer na objektívne kritérium, ocitli by sem sa vo sfére čistej formálnosti. Z obsahového hľadiska nám totiž môže byť celkom ľahostajné, či ten-ktorý spisovateľ adresoval svoje dielo deťom; rozhodujúci je ˎosud´ onoho diela v rukách čitateľov.“²

Jeho veľký prínos spočíva v prepájaní sveta detskej literatúry s príbuznými odbormi, ktorých hranice stieral a prekračoval. Umelecké dielo určené detskému percipientovi vnímal v komplexných súvislostiach. Detskú literárnu tvorbu usúvzťažňoval s detským a bábkovým divadlom, s filmovou a rozhlasovou tvorbou určenou deťom, ale aj s detskou výtvarnou tvorbou. Pozornosť venoval aj otázkam umeleckého prednesu, kde svoju pozornosť zameral na recitáciu povestí a ľudových rozprávok. Veľkoryso poňatou koncepciou umenia pre deti prechádzal od jedného umenia k druhému, pričom cez optiku detského percipienta ich dokázal vidieť vo vzácnej jednote a harmónii.

Venoval sa všetkým dramatickým formám tvorby pre mládež, no obzvlášť si cenil bábkové divadlo, pri ktorom vnímal jeho príbuznosť s detskou hrou vďaka animácii (oživovaniu) mŕtvej hmoty. Bábková inscenácia sa tak v jeho poňatí stáva pre deti analógiou ich vlastnej hry. Upozorňoval na jej umelecké špecifiká späté s javiskovou metaforou a na syntetickosť bábkovej inscenácie, teda spájanie viacerých druhov umenia do polyfónneho umenia. Svoje pohľady na bábkové divadlo najviac rozvinul v štúdii Divadlo nedocenených možností (1971).

Povzbudzoval k oboznamovaniu detí s umeleckými prostriedkami, technikami a druhmi bábkového divadla ako súčasti systému estetickej výchovy. V tejto oblasti žiadal zrovnoprávnenie bábkarstva s ostatnými druhmi umenia aj v rámci školskej edukácie. Ako praktickú školu estetickej výchovy navrhoval bábkarské divadelné krúžky. Nepovažoval však za šťastné tendencie demaskovať pred divákmi tajomstvá bábkarskej techniky a zdôrazňovať prítomnosť bábkoherca. Veľký význam pripisoval scénografovi bábkovej inscenácie – viac než knižnému ilustrátorovi – pri kultivovaní výtvarného cítenia detí. Podobne vyzdvihoval aj zmysel scénickej hudby, ktorá okrem svojich primárnych funkcií podstatným spôsobom učí detského príjemcu vnímať a chápať jednotlivé zložky hudby. V bábkovom divadle cez kultivovanie zmyslu a citu pre krásu videl vysokú mravnú hodnotu ako protiklad nemravnosti – cynizmu, egocentrizmu a citovej vyprahnutosti. Odmietal stotožnenie etického a estetického, no zdôrazňoval hlbokú spätosť kvalitného bábkového divadla s morálkou. Tú videl nielen v obsahu, resp. dramaturgickom pláne hry, ale už v samotnom bábkarskom umení. Pri tvorcoch zdôrazňoval ich mimoriadnu zodpovednosť voči detskému divákovi, ktorý v predškolskom, resp. mladšom školskom veku prežíva spravidla svoje najsenzitívnejšie a najotvorenejšie obdobie. V rámci svojej popularizačnej práce okrem literárnych podujatí a výstav preto organizoval aj divadelné a bábkarské prehliadky, školenia, venoval sa profesionálnej aj ochotníckej scéne.

Medzi prvými presadzoval názor, že bábkové divadlo umožňuje okrem primárneho detského príjemcu osloviť svojou obraznosťou druhým plánom aj dospelého percipienta. Povzbudzoval nielen k tomu, aby bábkové divadlá do svojho dramaturgického plánu raz ročne zaraďovali aj inscenáciu určenú dospelému divákovi, ale poukazoval i na tzv. paradox bábkového divadla – čím sa inscenácia snaží viac priblížiť detským divákom, tým je príťažlivejšia pre dospelých. V bábkovej hre videl potenciál naplnenia aj náročných autorských ambícií. Navrhol obohatenie dramaturgie bábkového divadla o národné povesti alebo aj o Kalinčiakove, Kukučínove či Tajovského diela a pod. Pri uvažovaní nad vzťahom medzi bábkovým a činoherným divadlom sa vyslovil za to, aby z pohľadu veku diváka činohra smerovala svoj záujem až tam, kde bábkoherci prestávajú byť pre diváka zaujímavými (t. j. na obdobie puberty).

Svoje názory publikoval v množstve štúdií, článkov, kritík, esejí, poznámok, ale aj úvodov či doslovov k vydaným knihám. Neskôr ich publikoval aj vo forme knižných výberov. Je autorom propagačných dejín našej detskej literatúry, ktoré vyšli v nemčine a ruštine (1977).

1. POLIAK, J. Rozhovory o literatúre pre mládež, 1978, s. 25.
2. POLIAK, J. Literatúra, mládež a súčasnosť, 1963, s. 9.