Študoval na gymnáziách v Banskej Bystrici (1912 – 1919) a Lučenci (od 1919), kde v roku 1920 zmaturoval a nastúpil na Vysoké učení technické do Prahy. Po dvoch rokoch štúdium zanechal a nastúpil na Právnickú fakultu Karlovej univerzity, ktorú v roku 1927 úspešne absolvoval s titulom JUDr. Počas vysokoškolských štúdií intenzívne spolupracoval s ľavicovo orientovanými študentmi. V roku 1923 sa spolupodieľal na založení Voľného združenia študentov – socialistov zo Slovenska a v roku 1924 stál pri vzniku revue DAV. Po absolvovaní univerzity pôsobil ako koncipient vo viacerých advokátskych kanceláriách. Vlastnú právnickú kanceláriu si otvoril v Bratislave v roku 1933 a spolu s V. Clementisom obhajovali komunistov v politických procesoch. Od 1947 bol notárom. V období 1959 – 1964 pôsobil ako riaditeľ Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry (dnešný Tatran). Od roku 1964 bol na dôchodku. Bol manželom herečky Bety Poničanovej.

Divadelné recenzie na pražské inscenácie a eseje o kultúre a umení uverejňoval v prvej polovici dvadsiatych rokov v časopise Mladé Slovensko.

J. P. písal angažovanú socialistickú poéziu, prózu i drámu. Prvé básne publikoval v časopise Svojeť a novinách Pravda chudoby. Jeho debutom bola zbierka básní Som, myslím, cítim a vidím, milujem všetko, len temno nenávidím (1923). Tá sa stala signálnym dielom našej proletárskej literatúry. S formou experimentoval v skladbách a zbierkach Demontáž (1929), Večerné svetlá (1932), Angara (1934) a Póly (1937). Jeho ideologické zameranie badať najmä v ďalšej tvorbe. V poéme Divný Janko (1941) vychádzal z revolučného mýtu osoby Janka Kráľa. Po vojne vydal autobiograficky ladenú poému Ivan Klas (1946), agitačné poémy Povstanie (1946), Mesto (1947), básnické zbierky Riava neutícha (1958), Držím sa zeme, drží ma zem (1967), Jánošíkovci (1973) a i.

Významnú časť diela J. P. tvorí dramatická spisba. Autorovou divadelnou prvotinou je  trojdejstvová dráma Dva svety (1924), ktorú situuje do amerického prostredia. Rovnako v Amerike sa odohrávajú aj hry Boj (1930), Vzbura na rozkaz (1931) a jednoaktovka Stávka (1931). Začiatkom tridsiatych rokov napísal utopistickú veršovanú hru s antikapitalistickým ladením Všetkostroj  (knižne vydaná v súbornom diele v roku 1962). V dráme Iskry bez ohňa (1935) opisuje domácu dedinskú realitu prostredníctvom príbehu maloobchodníka, ktorý pod vplyvom okolností vraždí. Autor zobrazuje neúčinnosť individuálnej vzbury voči spoločnosti. Za vrchol divadelnej tvorby J. P. je považovaná hrdinská štvordejstvová dráma Jánošík (1941). Jánošík v autorovom ponímaní nie je typickým zbojníkom, ale protifeudálnym revolucionárom. Hra má zároveň silný protifašistický apel.

Hry J. P. uvádzali prevažne robotnícke ochotnícke divadlá. Výnimku tvoria komédie Štyria (inscenovaná 1942, knižne 1958) a Čistá hra (inscenovaná 1942, knižne 1949), ktoré v roku 1942 uviedlo Slovenské národné divadlo. Ľúbostnú tematiku spracoval v hrách Sklenený zámok (1942) a Básnik a kráľ (1942). V päťdesiatych rokoch vniesol propagandu združstevňovania do veselohier Desať dedičov a jedenásta matka (asi 1950) a Boj o tretí typ (asi 1953). V roku 1954 podľa námetu F. Urbánka vytvoril libreto k spevohre Máje, ktoré zhudobnil B. Urbanec. Napísal aj rozhlasové hry Bačov žart (1936), Vzbura žien (1937), Marta Rajniaková (1940), Traja (1956).

Koncom dvadsiatych rokov sa venoval zborovej recitácii, neskôr recitoval s J. Jamnickým sovietske básne a s D. Želenským na dnešnej Novej scéne spoluzakladal U-kolektív (Umenie kolektívu), ktorý sa považuje za prvý pokus o proletárske divadlo. Kolektív, ktorého bol J. P. v rokoch 1946 – 1947 dramaturgom, uviedol  vo februári 1946 adaptáciu Steinbeckovho románu O myšiach a ľuďoch. Súbor hral na zájazdoch v okolí Bratislavy, no i v Trnave či Nitre.

Okrem vlastnej tvorby sa J. P. venoval aj prekladu z francúzštiny, nemčiny a ruštiny. Preložil viaceré hry od Molièra (Mizantrop, 1940; Lakomec, 1942 a Tartuffe, 1945), A. S. Puškina (Kamenný hosť, Mozart a Salieri, Skúpy rytier, 1940), F. Schillera (Viliam Tell, 1941), H. v. Kleista (Rozbitý džbán, 1942), P. Calderóna (Dáma škriatok, 1944 v spolupráci s V. Rosom) a libretá k operám C. M. v. Webera (Čarostrelec, 1944), P. I. Čajkovského (Piková dáma, 1946) a F. V. Flotowa (Marta, 1944).

Hoci sa J. P. venoval divadlu a dramatickej tvorbe od začiatku svojej literárnej činnosti, jeho hry sa do repertoáru profesionálnych divadiel s výnimkou dvoch premiér v SND nedostali. Dôvodom bola najmä nedostatočná kvalita autorových diel. Všetky hry J. P. boli výrazne agitačno-propagačné, a preto často schematické. Svojou tvorbou už od počiatku výrazne inklinoval k socialistickému realizmu a vyjadroval svoje politické názory a proletárske nadšenie. Viaceré jeho preklady dramatických diel sa však uvádzajú v divadlách dodnes.