V rokoch 1958 – 1966 študoval na Jedenásťročnej strednej škole, v rokoch 1961 až 1966 na Vysokej škole múzických umení v Bratislave absolvoval štúdium dramaturgie a divadelnej vedy a už tu sa profiloval ako jedna z najvýraznejších osobností nastupujúcej divadelnej generácie. Následne až do roku 1969 ostal pracovať na katedre réžie a dramaturgie ako odborný asistent. V rokoch 1969 až 1971 krátko pôsobil ako dramaturg bratislavského Divadla na korze, no napriek tomu výrazne prispel k formovaniu jeho nezameniteľného umeleckého profilu. Ďalších päť rokov bol štipendistom Umenovedného ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave, z ktorého prešiel do Divadelného oddelenia Osvetového ústavu v Bratislave, v ktorom strávil obdobie rokov 1975 až 1983 vo funkcii samostatného odborného pracovníka – metodika malých javiskových foriem. V tom čase mal zakázané pôsobiť v akomkoľvek profesionálnom divadle (výnimkou bolo polooficiálne miesto v Divadle Jonáša Záborského v Prešove). Za svoje politické postoje bol vylúčený aj zo Zväzu divadelných umelcov a nesmel vyučovať na VŠMU v Bratislave.

K práci dramaturga sa vrátil – spočiatku anonymne – najprv v Divadle Slovenského národného povstania v Martine (1983 – 1989), kde spolupracoval predovšetkým s režisérom I. Petrovickým. Pamätnou sa stala inscenácia Eniki beniki (1985) D. Wassermana, ktorá bola československou premiérou Preletu nad kukučím hniezdom, čo bolo dielo v tej dobe oficiálne zakázané. V Martine sám na poste režiséra aj debutoval (Pán Puntila a jeho sluha Matti, 1985). Režisérsky preferoval skôr komorné, pritom však často veľmi úspešné projekty (napr. v Štúdiu L + S monodráma P. Süskinda Kontrabas, 1988). Na pozícii dramaturga sa uplatnil potom i v Činohre Slovenského národného divadla v Bratislave (1990 – 2010). V oboch divadlách bol zároveň tvorcom desiatok bulletinov k divadelným inscenáciám. Ako dramaturg a prekladateľ spolupracoval nielen s ďalšími bratislavskými divadlami (Nová scéna, L + S, Radošinské naivné divadlo, Divadlo Astorka Korzo ´90…), ale i s viacerými slovenskými divadlami (Prešov, Trnava, Košice, Nitra, Zvolen), dokonca i s ochotníckym súborom Strojárik z Martina či inými neprofesionálnymi divadlami. Ako inštruktor a člen porôt výrazne napomáhal kvalitatívnemu rozvoju amatérskeho divadla. Dramaturgicky sa podpísal pod približne stoštyridsať profesionálnych inscenácií, z toho tridsaťosem len v SND v Bratislave. Činný bol aj v českom jazykovom prostredí, keď prijal angažmán dramaturga a režiséra v Národnom divadle v Prahe (1992 – 1994), ale i v Národnom divadle v Brne (2005 – 2006), pričom príležitostne spolupracoval s množstvom ďalších českých divadiel. Patril k našim najväčším znalcom českého divadla, prehlboval a rozvíjal česko-slovenské divadelné kontakty.

Ako dramatik sa predstavil v roku 1984 textom Zmúdrenie Sancha Panzu: Hra na motívy Cervantesovho románu Don Quijote. Jeho prvou hrou však bola Goldoniáda (1978), ktorú však pre zákaz publikovania uviedol pod menom V. Strnisko. Inscenovali ju na Novej scéne v Bratislave a v niekoľkých českých divadlách. V roku 2001 spolu s M. Hubom napísal hru Tančiareň, ktorú v tom istom roku divadelne zrealizovala Činohra SND. Okrem iného spolupracoval aj so slovenskou verejnoprávnou televíziou, napr. ako spoluautor niekoľkých desiatok televíznych, ale i niekoľkých filmových scenárov (Oči plné snehu, 1984, spolu s J. Bindzárom; Mahuliena, zlatá panna, 1987, spolu s M. Lutherom; Útek do Budína, 2002, spolu s M. Puobišom a S. Lutherom). Preložil vyše päťdesiat divadelných hier predovšetkým z nemeckého (F. Schiller, B. Brecht, H. Böll, T. Bernhard, A. Schnitzler, F. Wedekind a i.), ale i ruského (A. P. Čechov, A. N. Ostrovskij) a českého jazyka (A. Páral, J. Werich – K. Texel, K. Steigerwald).

V akademickej kariére pokračoval po roku 1974 najprv ako externý pedagóg Divadelnej fakulty VŠMU až do roku 1977. Po Nežnej revolúcii sa na toto miesto vrátil už ako interný zamestnanec, ktorý sa rýchlo habilitoval za docenta (1994) a neskôr bol inaugurovaný i za univerzitného profesora v odbore divadelná veda a umenie (2005). Pedagogicky rozvíjal a približoval praktickú dramaturgiu a režijnú tvorbu. Zúčastňoval sa na domácich a zahraničných odborných seminároch, kolokviách a sympóziách. Roky spolupracoval s významnými divadelnými osobnosťami Európy ako výhradný slovenský zástupca na programe festivalu novej európskej drámy vo Wiesbadene (predtým Bonne).

Svoje teoretické štúdie a odborné články publikoval predovšetkým v revue Slovenské divadlo, malým javiskovým formám sa venoval v časopise Javisko, množstvo recenzií divadelných inscenácií uverejňoval v ďalších periodikách ako Film a divadlo, Divadlo v medzičase, Kultúrny život, Literárny týždenník, Dialóg, ale aj v dennej tlači (Práca, Národná obroda, Sme, Večerník…). Zaujímal sa tak o profesionálne, ako i amatérske divadlo, písal o domácich i zahraničných festivaloch, prinášal profily hercov, režisérov a divadiel, nezriedka i zo zahraničia. Vo svojej kritickej (ale i dramaturgickej) práci špeciálnu pozornosť venoval otázkam réžie a herectva, zároveň dával dôraz na divadelné špecifiká inscenovaných predlôh. Je autorom hesiel v Encyklopédii dramatických umení Slovenska (1989, 1990).

Pred Novembrom ´89 prejavoval pevné morálne postoje (o. i. bojoval proti odsúdeniu tzv. Bratislavskej päťky), čo si zachoval aj v časoch demokracie (v deväťdesiatych rokoch 20. storočia vzdoroval mečiarizmu, napr. v rámci protestnej iniciatívy Zachráňme kultúru). Po páde komunizmu spoluzakladal hnutie Verejnosť proti násiliu, ďalej sa v politickej oblasti angažoval ako prvý podpredseda vlády Slovenskej republiky (1991 – 1992), neskôr krátko ako predseda Občiansko-demokratickej únie. Aj v sociálno-politickej oblasti bol agilný ako publicista, keď písal napríklad pre časopisy Mosty či OS – Fórum občianskej spoločnosti. Okrem toho pôsobil v rôznych nadáciách a kultúrnych funkciách.

Do dejín slovenského divadla sa zapísal ako výrazná a všestranná osobnosť, profesionálna a ľudská autorita s pevným charakterom, ktorý obhájil aj v politických zápasoch.