Syn Vladimíra Predmerského, priekopníka špeciálnej pedagogiky na Slovensku, manžel bábkoherečky Judity Predmerskej, otec herca Juraja Predmerského a režiséra Ivana Predmerského, strýko herca Martina Horňáka.

V roku 1952 absolvoval odbor keramika na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave (dnes Škola umeleckého priemyslu Josefa Vydru) a v roku 1956 bábkoherectvo na Bábkarskej katedre Divadelnej fakulty Akadémie múzických umení (DAMU) v Prahe (dnes Katedra alternatívneho a bábkového divadla DAMU).

S tvorbou začínal v neprofesionálnych súboroch – v bábkarskom súbore pri Telovýchovnej jednote Sokol v Trenčíne, počas stredoškolských štúdií v Bratislave v bábkovom súbore pri Vyššej škole umeleckého priemyslu pod vedením M. Fikariho.

Po absolvovaní štúdia na DAMU nastúpil v roku 1956 do súboru Bábková scéna Divadla Petra Jilemnického v Žiline (dnes Bábkové divadlo Žilina). Krátko po nástupe sa etabloval ako dramaturg a režisér a na týchto pozíciách tam pracoval do roku 1961. V rovnakých funkciách potom pôsobil v rokoch 1961 – 1972 aj v Štátnom bábkovom divadle v Bratislave (dnes Bratislavské bábkové divadlo) a v rokoch 1984 – 1988 v Krajskom bábkovom divadle v Banskej Bystrici (dnes Bábkové divadlo na Rázcestí). Režíroval aj v bábkových divadlách v Nitre, Košiciach, v chorvátskom Osijeku a v srbskej Subotici. Od začiatku šesťdesiatych rokov 20. storočia sa venoval aj televíznej réžii, v rokoch 1972 – 1993 pôsobil v Československej televízii (dnes Rozhlas a televízia Slovenska) ako vedúci tvorivej skupiny pre deti v Hlavnej redakcii programov pre deti a mládež.

Založil a v akademickom roku 1989/1990 viedol na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave bábkoherecké oddelenie, z ktorého potom vznikla Katedra bábkarskej tvorby DF VŠMU. V rokoch 1996 až 2001 pôsobil ako dokumentátor v Národnom divadelnom centre (neskôr Divadelný ústav Bratislava).

Do jeho tvorby patrí aj autorstvo výstav, účasť v porotách na prehliadkach, festivaloch, seminároch a konferenciách (to všetko na Slovensku i v zahraničí) aj iniciácia pôvodnej slovenskej bábkovej hry, ktorú podnietil z pozície dramaturga v šesťdesiatych rokoch 20. storočia.

V. P. publikoval nepretržite od druhej polovice päťdesiatych rokov 20. storočia do roku 2020. Počet jeho písomných výstupov sa počíta v stovkách. Rozsiahlejšie historiografické práce publikoval knižne, v zborníkoch a časopisecky. Články o bábkarskom dianí a recenzie zverejňoval v širokom spektre domácej aj zahraničnej tlače a tiež na internete.

Postupne vydal niekoľko publikácií mapujúcich dejiny slovenského bábkového divadla. Začal Príspevkom k dejinám slovenského bábkového divadla do roku 1945 (1966). Nasledovali vysokoškolské skriptá pre DAMU v Prahe Dejiny bábkového divadla na Slovensku do roku 1950 (1985), Slovenské bábkové divadlo. Vývinové etapy profesionálneho bábkarstva 1945 –1971 (1998), stať Bábkové divadlo v rokoch 1890 – 1970 v publikácii Slovenské divadlo v 20. storočí (1999) a stať Bábkové divadlo 1948 – 1971 v Dejinách slovenského divadla II. 1948 – 2000 (2020). Zostavil a odborne viedol vznik publikácie Dejiny slovenskej dramatiky bábkového divadla (2020), do ktorej napísal aj niektoré kapitoly.

Čiastkovými témami z dejín a teórie bábkového divadla sa zaoberal v množstve publikácií, kde figuruje ako autor alebo spoluautor, napríklad: Amatérske bábkarstvo na Slovensku po roku 1945 (1967), 20 rokov: Slovenské profesionálne bábkové divadlo (1970), Čaro oživenej fantázie (1979), Bábkarská Bystrica = Puppetry festival (1996), Pohľady a výhľady (1997), Slovenské profesionálne bábkové divadlá v sezónach 1950/51 – 1970/71 (1997), Šamani, mágovia a komedianti (2002), Erik Kolár – pedagog (2007), Mladé staré divadlo 1951 – 2006 (2007), Od Gulivera k Filipkovi. 50 rokov Bábkového divadla v Košiciach (2009), Karel Brožek (2015).

Je autorom hesiel do slovenských a československých encyklopédií a slovníkov Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež (1970 a 2005), Encyklopédia Slovenska (1977 a 1978), Pyramída. Encyklopedický časopis moderného človeka (1979), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1984), Malá československá encyklopedie (1984 až 1987), Encyklopédia dramatických umení Slovenska (1989 a 1990), Ilustrovaný encyklopedický slovník (1980 až 1982), Encyclopaedia Beliana (1999 až 2016 tlačou aj online).

Analytické aj informačne ladené články a recenzie uverejňoval v širokom spektre odborných periodík, najdlhšie v časopise Československý loutkář (neskôr Loutkář). Od roku 1953 do roku 2016 tam publikoval viac než 300 príspevkov. V rokoch 1971 až 1982 a potom 1992 až 2013 mal stálu rubriku Zápisník zo Slovenska. V niektorých etapách ju ponímal kaleidoskopicky, no často sa pod opakujúcim sa všeobecným názvom článku Zápisník zo Slovenska ukrýva aj analytický pohľad na problém z histórie či teórie bábkového divadla. Na stránkach tohto periodika informoval o dianí v slovenskom bábkovom divadle, pripravoval medailóny osobností bábkarstva, no informoval aj zahraničných festivaloch či o svojom štúdiu a pedagógoch na Bábkarskej katedre DAMU. Jeho príspevky poskytujú komplexný pohľad na bábkarské diania, obsahujú množstvo informácií o konferenciách, publikáciách, osobnostiach a odhaľujú často nepoznané súvislosti.

Rozsiahlejšie state o bábkovom divadle uverejnil v odbornej revue Slovenskej akadémie vied Slovenské divadlo. Ďalšie články publikoval v periodikách Film a divadlo, Ľudová tvorivosť a nástupníckych časopisoch Umelecké slovo a Javisko. Publikoval aj v periodikách Zlatý máj a následníckej revue Bibiana, v časopisoch Teatro, kød – konkrétne o divadle aj na online platforme Monitoring divadiel na Slovensku (v začiatkoch sa projekt volal IS.theatre.sk). Zo zahraničných napríklad v slovinskom časopise Lutka a maďarskom Art Limes.

V menšom množstve uverejnil príspevky aj v periodikách Kultúrny život, Vychovávateľ, Panoráma, Príroda a spoločnosť, Smena, Dialóg, Priateľ, Práca, Pravda, Kontakt, Nové slovo a Slovenská republika.

Výpočet jeho publikačnej činnosti dopĺňajú aj zbierky hier, ktoré zostavil a napísal do nich predhovory či doslovy a dramaturgicko-režijné poznámky, texty do katalógov k výstavám, príspevky vo festivalových spravodajoch a interných informačných bulletinoch Správy Zväzu československých divadelných umelcov, resp. Zväzu slovenských dramatických umelcov, ktorých bol členom. Bol respondentom zväčša odborne ladených rozhovorov.

Publikačná činnosť V. P. sa vyznačuje symbiózou odbornosti a pútavosti. Používa dôkladnú argumentáciu, uvádza príklady konkrétnych inscenácií či iné dôležité súvislosti. Jeho texty majú často esejistický náboj, sú „čítavé“ pre širší, nielen odborný okruh recipientov.

Vďaka jeho kontinuálnej aktivite v oblasti teórie a histórie bábkového divadla emancipoval tento divadelný druh v slovenskej teatrológii. Zúčastňoval sa na konferenciách, kde do rámcových tém vždy prispel analýzou toho, ako je to s danou problematikou v oblasti bábkarskej tvorby. V jeho písomných výstupoch však necítiť zhovievavosť voči menšinovému druhu so zložitými vývojovými peripetiami. Práve naopak, aj smerom do komunity bol často konfrontačný a burcujúci k väčšiemu záujmu, vzdelávaniu a rozhľadu, k zvyšovaniu kvality. Neraz sa púšťal do polemík, spomenúť môžeme výmenu s J. A. Novotným na stránkach Československého loutkáře v rokoch 1964 a 1965. J. A. Novotný odpovedal V. Predmerskému na stať Kam kráčaš bábkarská dramaturgia? príspevkom Chce-li pán vzácny k tanečku se mnou… (Československý loutkář, č. 10/1964, s. 225) a Predmerský následne článkom Zakrývanie a retušovanie (Československý loutkář, č. 11/1965). Iným príkladom môže byť článok Súvislosti a paradoxy v časopise Teatro, kde D. Podmakovej, zostavovateľke prehľadu inscenácií pôvodných slovenských hier uvádzaných v slovenských divadlách v rokoch 1990 až 1994, vyčítal, že zo súpisu vylúčila bábkové hry. Aj v tomto prípade nejde len o výčitku, ale aj pádne argumenty, prečo podľa neho nebolo rozhodnutie správne. Článok pars pro toto zachytáva Predmerského zanietenosť, schopnosť argumentácie, ale aj fakt, že venoval pozornosť širokému spektru aktivít súvisiacich s divadelným dianím, často písal o konferenciách, publikáciách, výstavách, aktivitách na Katedre bábkarskej tvorby DF VŠMU či mimoumeleckom dianí v divadlách.

V. P. vnímal bábkové divadlo v kontexte celoslovenského divadelného diania. Svojím mimoriadne rozsiahlym publikačným dielom zásadne prispel k zrovnoprávneniu druhu bábkové divadlo v slovenskej teatrológii a vytvoril základ, na ktorom mohli a môžu stavať ďalšie generácie výskumníkov a výskumníčok.

V. P. je nositeľom Ceny ministerstva kultúry za dlhoročnú obetavú prácu v oblasti rozvoja pôvodnej televíznej tvorby pre deti (1986). Za celoživotnú tvorbu získal medzinárodnú cenu Malý princ (2009) v Srbsku a za televíznu tvorbu pre deti Cenu Dunaja (2010). V roku 2017 sa stal laureátom Ceny Slovenského centra AICT, je držiteľom ocenenia za rozvoj a reprezentáciu Bratislavského samosprávneho kraja Výročná cena Samuela Zocha 2018 a Ceny ministerky kultúry za rok 2020.