V roku 1940 maturoval na gymnáziu v Žiline. V štúdiách pokračoval na Vysokej obchodnej škole v Bratislave, kde v roku 1946 získal titul inžiniera. Po ukončení vysokoškolského štúdia dva roky pôsobil ako stredoškolský profesor v Žiline. V rokoch 1948 – 1951 bol riaditeľom vydavateľstva Dukla, 1952 – 1954 redaktorom týždenníka Kultúrny život, 1955 – 1956 pracovníkom Povereníctva kultúry. Nasledujúce roky pracoval ako novinár a spisovateľ v slobodnom povolaní. Neskôr v rokoch 1977 – 1980 pracoval v Divadelnom ústave v Bratislave, 1980 – 1990 ako šéfredaktor časopisu Film a divadlo. Manželka Mária Kráľovičová, herečka. Syn Miro Procházka ml., režisér.

M. P. do sveta literatúry vstúpil už ako študent v roku 1940 v časopise Nový svet, v tom istom roku sa prezentoval aj básňami v Zborníku najmladších slovenských autorov. V roku 1943 mu vyšla básnická zbierka Vejárom tvojich mihalníc, ktorá v snahe o modernú poéziu, postsymbolizmus, korešpondovala s postulátmi nastupujúcej generácie básnikov (M. Krno, M. Kraus, I. Teren, C. Štítnický a i.). Ďalej nasledovali zbierky Storočie malomocných (1946), Pallas Aténa (1949), Povstanie (1949), Májová pieseň (1952). Po viacročnom odmlčaní vydal básnickú zbierku Skice do vetra (1971), neskôr Ďaleké i blízke (1986). Výber z jeho básnickej zbierky vyšiel pod názvom Milujem jarný vietor (1981). V druhej polovici päťdesiatych rokov vydal aj niekoľko výtvarných publikácií ako Bratislava očami maliarov (1954), Grafika Vincenta Hložníka (1955). Pre týždenník Slovo písal recenzie o výstavách svetovo známych umelcov, napr. vo Viedni, Prahe, Švajčiarsku, ale aj state o významných slovenských výtvarníkoch. V ďalších rokoch publikoval prevažne reportáže a cestopisy: denník z rímskej olympiády Arrivederci, Roma (1961), Londýn 100 minút od Prahy (1961), reportáž o berlínskej kríze Rozdelené mesto (1962), reportáž o zimných olympijských hrách v Innsbrucku Most cez rieku Inn (1964), súborom cestopisov z Japonska a Mexika je kniha Biela spiaca žena (1970). V rámci dramatickej tvorby debutoval rozhlasovou hrou Kráľovstvo za šesták (1953). Ďalej pre rozhlas napísal Svetlo v temnotách (1961), Dvanásť ľudských hodín (1964), Podjazd (1967), Kytica nad Sprévou (1972). Bol aj autorom pôvodných divadelných hier Dnes večer predstavenie odpadá (uvedené v Divadle poézie, 1964), Slávik a ruža (1966) a kabaretného muzikálu Aj tak sa môže (1959). Významnú časť jeho práce tvorili aj preklady poézie, prózy a drámy. Prekladal najmä z anglického jazyka (O. Wilde: Šťastný princ, Dom pri granátových jablkách; T. Williams: Zostup Orfea), z francúžštiny (S. Beckett: Čakanie na Godota; J. Cocteau: Ľudský hlas, Krásny ľahostajný; J. Anouih: Leokádia), z nemčiny (W. Hasenclever: Lepší pán; F. Dürrenmatt: Návšteva starej dámy), z češtiny (J. Kvapil: Princezná Púpavienka; V. Nezval: Manon Lescaut, Dnes ešte zapadá slnko nad Atlantídou; J. Voskovec–J. Werich: Nebo na zemi, Ťažká Barbora). Už od študentských čias sa venoval divadelnej kritike, prispieval do časopisov Slovenská politika, Elán, Tvorba, Kultúrny život, Predvoj, Smena a i. Patril medzi rozhľadených a jazykovo vzdelaných kritikov. Vo svojich divadelných kritikách sa venoval predovšetkým predstaveniam Slovenského národného divadla, prípadne iným bratislavským divadlám. Jeho recenzie vynikali štylistickou bravúrou. Dramatickú tvorbu hodnotil v kontexte literárnej tvorby. Negatívne vnímal situáciu najmä v pôvodnej dramatickej tvorbe, nabádal k uvádzaniu kvalitných pôvodných hier zo súčasnosti a k objavovaniu nových dramatikov. V štyridsiatych rokoch pozitívne hodnotil snahy o nový divadelný výraz, originálny divadelný štýl a uplatňovanie nových ciest dramatického umenia, napr. v režijnej tvorbe J. Jamnického (Tanec nad plačom, SND, 1943). V päťdesiatych rokoch zastával model socialistického divadla. Prikláňal sa k iluzívnemu divadlu a k psychologicko-realistickému herectvu, pričom za vzor kládol odkaz a dielo K. S. Stanislavského. Stanislavského metóda mala pomôcť pri osvojení si hereckého a režijného umenia. Podstatné bolo dôkladné poznanie materiálu, histórie doby, dobových zvyklostí a autora. Kritika mala podľa M. P. zastávať vedecky fundovaný názor a pritom mať aj literárne kvality.