RAPANT, Daniel
* 17. 4. 1897 Holíč, okres Skalica – † 17. 4. 1988 Bratislava
historik, divadelný kritik, univerzitný profesor, archivár, akademik
Pseudonymy/šifry: -d., D. R., md., M. D., -rt-

Narodil sa v rodine robotníka Pavla Rapanta a Kristíny Rapantovej (rod. Viskupová). Jeho manželkou bola herečka Hana Meličková, mali spolu dve dcéry – Danielu, vyd. Lehutovú (prekladateľka) a Helenu Rapantovú (lekárka).

Štúdium gymnázia v Skalici (1909 – 1917) bolo prerušené vojenskou službou. Ako vojak rakúsko-uhorskej armády bojoval na talianskom fronte. V roku 1922 absolvoval štúdium na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe (PhDr.), v roku 1923 študoval na Sorbone v Paríži. Zúčastnil sa viacerých študijných a výskumných pobytov vo Viedni a Budapešti. V roku 1928 sa stal docentom, v roku 1933 profesorom, v roku 1968 akademikom Slovenskej akadémie vied. Pracovník Župného archívu (1924 – 1928), Krajinského archívu v Bratislave (1928 – 1933), pedagóg (1933 – 1958), od roku 1945 aj dekan Filozofickej fakulty Slovenskej univerzity v Bratislave (dnes Univerzita Komenského) a neskôr rektor SU v Bratislave, od roku 1958 na dôchodku. Pri politických previerkach po februári 1948 mal z ideologických dôvodov zakázané vykonávať pedagogickú činnosť. Až do penzionovania síce ostal zamestnancom fakulty, ale od roku 1956 pracoval na polovičný úväzok aj v Univerzitnej knižnici.

D. R. bol predsedom Slovenskej historickej spoločnosti, predsedom Skúšobnej komisie pre učiteľstvo na stredných školách, predsedom Historického odboru Matice slovenskej (1945 – 1948), predsedom medzinárodnej komisie pre menšinové otázky (za prvej a druhej Československej republiky), členom Učenej spoločnosti Šafárikovej (od 1939 Slovenskej učenej spoločnosti), členom Zboru pre výskum Slovenska a Podkarpatskej Rusi pri Slovenskom ústave, členom Československej národopisnej spoločnosti, členom Spolku pre štúdium národnostnej otázky, členom stavebnej komisie Slovenskej univerzity (dnes Univerzita Komenského), redaktorom Historického zborníka Matice slovenskej. Matica slovenská každoročne od roku 1997 udeľuje Cenu Daniela Rapanta ako svoje najvyššie ocenenie za prínos k rozvoju historických vied, za zásluhy o poznanie slovenských dejín a života Slovákov doma i v zahraničí. Slovenskú historiografiu pozdvihol z vlastivednej polohy na vedeckú úroveň. Jeho dielo predstavuje dvadsaťpäť knižných a pramenných publikácií, veľké množstvo štúdií a článkov. Viedol polemiku s V. Chaloupeckým o samostatnosti slovenských dejín do roku 1918, keď za spoločné česko-slovenské dejiny považoval len dejiny Čechov a Slovákov po roku 1918. Venoval sa najmä problematike národného obrodenia. Jeho hlavným dielom v tejto oblasti bol trinásťzväzkový dokument s názvom Slovenské povstanie roku 1848 – 1849 (vychádzalo v rokoch 1937 – 1963 a v roku 1972), v ktorom sú chronologicky usporiadané všetky udalosti na Slovensku súvisiace s revolučnými rokmi. V treťom zväzku, pozostávajúcom z troch diel, sú uvedené citácie z Hurbanových Rozpomienok, veľmi hodnotná šestnásťstranová správa kpt. Bórika, ďalej po nemecky písané vojenské hlásenia kpt. Bloudka, novinové články Bloudkovho sekretára, ináč moravského novinára M. Mikšíčka, výňatky zo životopisu J. Záborského, ďalšie správy, hlásenia, verejné oznamy a podobne. Písal však aj práce týkajúce sa iných historických období, najmä veľkomoravského a stredovekého. Ako prvý vedecky vyvrátil názor o neosídlení prevažnej časti územia Slovenska pred 13. storočím.

Popri histórii sa zaujímal o literatúru a divadlo. Súbežne s vedeckou prácou sledoval knižnú produkciu v širokom kultúrnom rozmere, všímal si plody a smery umeleckej literatúry, diela filozofické, sociologické a prírodovedné. Počas pobytu v Paríži sa oboznámil s francúzskou literatúrou, o ktorej reflektoval v Slovenských pohľadoch. Bol členom Družstva Slovenského národného divadla. K jubileu štúrovského povstania napísal scenár k filmu o Ľ. Štúrovi (1948), ktorý sa nerealizoval.

Prúdoch uverejnil recenziu Monna Vanna na Slovenskom národnom divadle (1927) s hlbokým prienikom do diela a postáv tohto symbolistického dramatika. Analytické divadelné kritiky písal (1928 – 1936) o závažných inscenáciách SND (Živá mŕtvola, Anna Kareninová, Bačova žena, Čaj u pána senátora, Jánošík, Statky zmätky, Orlík, Vtáci, Vyvrheli, Obrátenie Ferdyša Pištoru, Oči zo všetkých najkrajšie).

D. R. otvoril problematiku repertoáru SND na teatrologicky zrelej úrovni v obsiahlej syntetizujúcej štúdii uverejňovanej na pokračovanie v Slovenskom diele (1929) s názvom K problému SND. Bol to prvý ucelený pohľad na činnosť a poslanie činohry SND z vyššieho kultúrneho nadhľadu. Dôsledne presadzoval umelecko-kultúrnu koncepciu divadla ako výsostnej národnej ustanovizne. Veľkú časť príspevku venoval problematike metódy realizmu v slovenskej literatúre a jeho funkcii vo vývine európskeho umenia s poukazom na to, že slovenské umenie sa nevie vymaniť z romantizmu. Bola to jedna z generálnych tém teoretického diskurzu, ktorá presakovala aj do divadelnej publicistiky. Relevantne tvrdil, že nech je program a výber hier akokoľvek starostlivo zostavený, ani zďaleka sám o sebe nestačí naplniť umelecké poslanie divadla. Ostáva iba predpokladom, „mŕtvou hmotou“, ktorú treba oživiť. Týmto preniesol pozornosť z repertoárovej na realizačnú stránku, na javiskovú tvorbu. D. R. sa v súvislosti so SND v koncepčnej rovine staral o jeho umelecké a nielen národné poslanie. Vzhľadom na určenú prioritu postuloval isté nevyhnutné méty, ktoré by divadlo malo sledovať a napĺňať. Podľa jeho diagnózy súčasnej situácie hlavná príčina nedostatočnej úrovne činohry bola v nízkej hereckej a predovšetkým režisérskej kultúre. Problematiku réžie zároveň pomenúval v pojmoch, akými túto novú divadelnú disciplínu definovali zahraniční teoretizujúci umelci (J. Copeau, K. S. Stanislavskij).

Podnes platí jeho formulácia, že celkové pojatie réžie by malo byť akýmsi stavebným materiálom. Prakticky to podľa neho znamená vedieť súbor nadchnúť pre jednotiacu myšlienku a zomknúť ho tak, aby vznikol ansámbel. Konštatuje ďalej, že činohre chýba umný a umelecky založený režisér: „Vnútorná neprepracovanosť, plytkosť a povrchnosť pojatia alebo často úplný nedostatok pojatia v pravom slova zmysle vôbec, nezjednotenosť, neprepracovanosť a nehĺbkovosť jednotlivých výkonov hereckých, nedostatok súhry, to sú hlavné bolesti našich predstavení.“1

D. R. mal vysoké nároky a slová uznania nemal ani pre objektívne najpresvedčivejšie umelecké výsledky V. Jiřikovského, nazval ho zručným remeselníkom. Prísne hodnotenie nebolo u neho prejavom nacionalizmu, pretože nemenej tvrdo posudzoval aj prácu režiséra J. Borodáča. V štúdii ďalej otváral diskurz o umeleckom vedení divadla, rezonancii s obecenstvom, tvorbe repertoáru, naštudovaní hier, úrovni hereckej kultúry, reorganizácii súboru, vzťahu k moderným umeleckých smerom, osobnosti dramaturga, slovenskosti hereckého telesa, pôvodnom slovenskom repertoári, otázku zájazdov, hospodárskeho zabezpečenia divadla.

D. R. patril medzi prvú generáciu kritikov píšucich aj o divadle, ktorí sa vynorili v prvej polovici dvadsiatych rokov ako absolventi univerzitných štúdií najmä v Prahe, patril k skupine náročných a teoreticky pripravených kritikov prispievajúcich do Slovenských pohľadov.

  1. M. D. K problému SND (činohry), 1929, s. 39.

Výberová bibliografia autora:

RAPANT, Dr. Daniel. Maeterlinckova Monna Vanna na Slov. Nár. Divadle. In Prúdy, marec 1927, roč. 11, č. 3, s. 176 – 184.

md. Druhou hrou na oslavu desaťročia republiky... In Slovenské dielo, 1929, roč. 1, č. 2, s. 121 – 129.

M. D. K problému SND (činohry). In Slovenské dielo, 1929, roč. 1, č. 1, s. 32 – 41.

md. Posledné dva mesiace činohry [február – marec]... In Slovenské dielo, 1929, roč. 1, č. 3, s. 187 – 191.

md. Skončenie tohtoročnej činohry [apríl – máj] v Bratislave... In Slovenské dielo, 1929, roč. 1, č. 4, s. 259 – 260.

 

Výberová literatúra o autorovi:

Encyklopédia dramatických umení Slovenska 2. M – Ž. Bratislava : Veda, 1990, s. 238. ISBN 80-224-0001-7.

Slovenský biografický slovník : od roku 833 do roku 1990. V. zväzok, R – Š. Martin : Matica slovenská, 1992, s. 38 – 39. ISBN 80-7090-216-7.

ŠIMKOVÁ, Soňa. Divadlo v kritike, kritika v divadle. In ŠTEFKO, Vladimír a kol. Dejiny slovenského divadla I. Bratislava : Divadelný ústav, 2018, s. 591 – 639. ISBN 978-80-8190-039-6.

Historik Daniel Rapant: život a dielo (1897 – 1988 – 1997). Zostavil Richard Marsina. Martin : Matica slovenská, 1998, s. 253. ISBN 80-7090-470-4.

JÁBORNÍK, Ján. K formovaniu a vývinu slovenskej divadelnej kritiky. In Javisko, 2002, roč. 34, č. 5, s. 18 – 23.

Katarína Vozárová
Skip to content