G. R. sa narodil v Brezne, otec bol učiteľ Karol Rapoš, jeho manželkou bola Elena Rapošová (rod. Rázusová), bol zaťom a osobným tajomníkom spisovateľa a politika Martina Rázusa. Jeho syn Ivan Rapoš pôsobí ako publicista a psychológ.

Po gymnaziálnych štúdiách v Banskej Bystrici a v Košiciach (1927 – 1936) začal od roku 1936 štúdium na Právnickej fakulte Univerzity Komenského (vtedajšie Slovenskej Univerzity) v Bratislave, ktoré ukončil v roku 1940. Popri štúdiu pracoval ako redaktor Národných novín (1936 – 1939) či Slovenského hlasu (1938 – 1939). Neskôr pôsobil ako tajomník a dramaturg Slovenského rozhlasu (1939 – 1944) a redaktor časopisu Slovenský rozhlas v Bratislave, počas Slovenského národného povstania bol vedúcim Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici a jedným z jeho prvých hlásateľov (1944). V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch bola komunistickým režimom obmedzovaná jeho činnosť pre zaangažovanosť v Povstaní. Po vojne sa stal programovým riaditeľom Československého rozhlasu v Košiciach a v Bratislave (1945 – 1947). Ako odborný redaktor vydavateľstva Tatran (1948 – 1972) mal na starosti pôvodnú a prekladovú teatrologickú literatúru a tiež divadelné hry domácich i zahraničných autorov. Neskôr pôsobil ako tlačový tajomník, vedúci Tlačového strediska v Slovenskom národnom divadle v Bratislave (1972 – 1984). V rokoch 1978 – 1984 bol tiež externým tlačovým tajomníkom Slovenskej filharmónie.

G. R. mal podstatný podiel na formovaní a udržiavaní nonkonformnej línie dramatického vysielania Slovenského rozhlasu v období 1940 – 1944, na zvýšení jeho umeleckej úrovne, ako aj na rozvoji slovenskej pôvodnej rozhlasovej dramatickej tvorby. Zaslúžil sa o programovanie domácich i zahraničných divadelných hier, o prevzatie úspešných inscenácií SND pre rozhlas (Štyria, 1942; Jánošík, 1943 a i.), o rozsiahlejšie uplatnenie pôvodnej rozhlasovej hry v programe rozhlasu. Pre rozhlasové vysielanie získal niekoľko mladých autorov (P. Karvaš a i.). Spolu s J. Martákom a A. Bagarom mali podiel na vzniku Slovenského komorného divadla v Martine (22. 1. 1944). V rokoch 1943 – 1944 zaraďoval do pravidelných prenosov inscenácie SKD Martin, čím prispieval k prehlbovaniu pôsobenia progresívneho martinského divadelného súboru na verejnosť. Ako prvý presadil pravidelné recenzovanie rozhlasového dramatického vysielania (Národnie noviny). Neskôr v slovenskej a českej tlači aj v rozhlasovom vysielaní propagoval činnosť SND a prácu jednotlivých hercov a režisérov. Literárne bol činný ako novinár, publicista a prekladateľ. Zaslúžil sa o rozvoj prekladateľskej praxe z češtiny. Presadzoval zásadu, že české diela netreba len poslovenčovať, ale plnohodnotne prekladať. Redigoval edície divadelných hier, literárnovedné zborníky a diela o dramatickom umení v divadle, filme, rozhlase a televízii. Písal príspevky z oblasti divadla, filmu, rozhlasu a televízie, recenzie divadelných a rozhlasových inscenácií. Z češtiny prekladal romány, poviedky, divadelné a rozhlasové hry, články, kritiky a polemiky. Preložil viac ako 60 diel významných českých literárnych tvorcov (K. Čapek, B. Němcová, J. Neruda, J. Drda, F. Hrubín, J. Očenášek, J. Balík, V. Dyk, F. Kožík, M. Kundera, J. Mahen, A. Lustig, F. Šrámek, V. Vančura a i.). Vystihol potreby slovenského divadla a aktuálny umelecký a spoločenský prínos českej dramatickej tvorby.

V periodickej tlači publikoval príspevky hlavne zo sveta divadla (v tridsiatych rokoch prevažne o inscenáciách SND), filmu, rozhlasu a televízie. Publikoval v Národných novinách, Našom divadle, Slovenskom hlase. V roku 1936 ako študent práva na univerzite začal písať do Národných novín kultúrne recenzie, polemiky a kritiky zamerané na celkové hodnotenie divadelných pomerov na Slovensku – od výchovy publika k divadlu a jeho úrovne až po hodnotenie repertoáru, dramaturgie, o zastúpení slovenských hier v repertoári. „Upozorňoval slovenskú spoločnosť, že bez jej prispenia a podpory nie je možné budovať národnú divadelnú kultúru.“[1] V roku 1936 sa stal členom Slovenskej národnej strany (založenej v roku 1890). V týchto rokoch viedol polemický boj s A. Drašarom o slovenskú činohru v SND. Bol presvedčený, že poslovenčovaním SND sa naskytla nová možnosť rozvoja slovenského divadelníctva. Nové vedenie SND od roku 1938 (J. Borodáč, F. Hoffmann, J. Vincourek, Š. Hoza) preňho bolo podnetom k tomu, aby intenzívnejšie vyzýval publikum na zúčastňovaní sa na predstaveniach a dokázalo tak svoju vysokú úroveň a vyspelosť nášho divadelníctva. V týchto rokoch zdôrazňoval vo svojich kritikách nedostatočné uvádzanie pôvodných slovenských hier. Generačne patril medzi druhú generáciu kritikov ako M. Chorváth, R. Mrlian, Z. Rampák či J. Felix.

Vyjadroval sa aj k Slovenskému ľudovému divadlu v Nitre, ktoré sa v roku 1942 rozdelilo na činohru a spevohru, na zájazdoch uprednostňovalo zárobkovú operetu a príklon k bulvárnemu repertoáru, na čo G. R. upozornil v niekoľkých rozsiahlych článkoch v Národných novinách – nesúhlasil s tým, aby sa takto systematicky pracovalo na znižovaní vkusu publika, pretože sa vytratí ich zmysel pre hodnotné diela.

Neskôr po vojne v periodiku Večerník (písal do kultúrnej rubriky), prispieval žánrovo pestrou kultúrnou publicistikou, najprv publikoval pod vlastným menom, neskôr v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch pod pseudonymami. Vo Večerníku publikoval svoje memoáre a spomienky v samostatnej rubrike „Z mojej malej bohémy“. Memoáre boli rozdelené na jeho pôsobenie v rozhlase (1939 – 1948), pôsobenie v Tatrane (1948 – 1972) a jeho posledné pracovné obdobie života – v SND (1972 – 1988). Neskôr publikoval aj v Literárnom týždenníku.

Vo vydavateľstve Tatran sa zaslúžil o vydávanie dokumentárne cenných zborníkov o slovenských spisovateľoch „v kritike a spomienkach“, ako redaktor divadelnej edície mal podstatný podiel na rozvoji pôvodnej slovenskej dramatickej tvorby.

V roku 2014 mu bolo Slovenským národným divadlom v rámci 70. výročia SNP udelené Najvyššie odbojárske ocenenie – Medaila za vernosť.

[1] TIMKO, M. Činohra v rokoch 1938 – 1948, 2018, s. 261.