I. R. je vnukom spisovateľa Martina Rázusa a synom divadelného kritika Gabriela Rapoša. V rokoch 1965 – 1970 študoval psychológiu na Univerzite Komenského v Bratislave, kde v roku 1979 úspešne ukončil aj doktorandské štúdium. Pracoval ako vedecko-výskumný pracovník v Psychologickom ústave UK v Bratislave, neskôr ako poradenský psychológ v Psychologickej poradni pre vysokoškolákov, v ktorej pôsobí takmer od jej vzniku v roku 1968 a zameriava sa na riešenie osobných, študijných či pracovných problémov klientov. V súčasnosti v nej pôsobí ako vedúci poradne. V rokoch 1997 – 1999 učil na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, neskôr v rokoch 2003 – 2012 na Pedagogickej fakulte UK. Od roku 2015 pracoval ako externý pedagóg predmetu psychológie na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Pracoval aj ako supervízor či lektor mnohých vedeckých a vzdelávacích projektov. Spolupracoval s Nadáciou M. Šimečku Minority Rights Group – Slovakia, kde sa venoval ľudsko-právnym projektom. Prešiel špecializovanými kurzami efektívnej komunikácie a riešenia konfliktov, mediácie, facilitácie, vyjednávania, autogénneho tréningu a hypnózy, logoterapie a i. Viedol komunikačný tréning moderátorov Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu a pripravoval tréning pre pedagógov o ľudských právach. Spolu s D. Fabiánom je I. R. spoluautorom publikácie o psychológii Dialógy na križovatkách: psychológia a životná cesta (1978) a autorom publikácie 30 rokov Psychologického ústavu Univerzity Komenského (1988).

Ako divadelný kritik a publicista pôsobil I. R. v sedemdesiatych rokoch 20. storočia v denníku Práca, kde hodnotil inscenácie slovenských divadiel. Sústreďoval sa hlavne na inscenácie, ktoré vznikli na javiskách Slovenského národného divadla a Novej scény. Rovnako intenzívne sa venoval aj sledovaniu televíznej dramatickej tvorby. Vo Večerníku vychádzali pravidelne jeho recenzie televíznych inscenácií, aj v čase oceňovaných bratislavských televíznych pondelkov. Mal blízky kontakt so slovenskými literátmi svojej generácie J. Buzássym, J. Štrasserom, D. Dušekom, T. Janovicom či P. Vilikovským.

V recenziách a publicistických článkoch I. R. sa spája precízna orientácia v problematike divadla a televízie s erudíciou psychológa, čo využíval aj pri písaní o divadle. Pri hodnotení inscenácií sa detailnejšie sústreďoval na psychickú stránku postáv a jej zobrazenie v rámci štruktúry diela, ale aj dosah inscenácie na spoločnosť. Vo väčšej miere sa sústredil na hlbšiu analýzu hereckých výkonov, takisto sa venoval dramatickým zvratom a ich pôsobeniu na psychiku inscenovaných postáv a následne ich stvárnenie hercami. Nevyhýbal sa ani hodnoteniam muzikálov či iných žánrov hudobno-dramatických diel. Medzi jeho hodnoteniami nechýbajú inscenácie hier, v ktorých autori a tvorcovia stavajú dramatické charaktery na detailnej psychologickej drobnokresbe, ako napríklad diela A. P. Čechova, W. Shakespeara, H. Ibsena ale aj komédie Molièra či C. Gozziho. V nich mohol I. R. najviac ukázať svoju skúsenosť psychológa.