J. R. prežil veľkú časť života v Bratislave. Vyrastal tu, absolvoval základnú školu aj gymnázium (1940) a roky tu pôsobil. S divadelným umením aj prácou novinára sa oboznamoval veľmi skoro prostredníctvom svojho otca Viliama Rosnera (1891 – 1934; (býva podpísaný aj ako Wilhelm Rosner), redaktora Slovenského denníka, prispievateľa Prager Presse a tiež redaktora časopisu Slovenského národného divadla Naše divadlo. Mladý J. R. sa pre svoj pôvod (otec J. R. bol židovského pôvodu, matka J. R. česká Nemka) nedostal na vysokú školu – zamýšľal študovať na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity (dnes Univerzita Komenského). Po maturite mal tiež problém so zamestnaním a v roku 1944 bol spolu s matkou a bratom umiestnený do koncentračného tábora v Seredi.

Aktívne recenzentské pôsobenie J. R. časovo siaha od štyridsiatych do konca šesťdesiatych rokov. Počas vojny publikoval v časopisoch Elán a Slovák, po roku 1945 pôsobil ako redaktor v denníku Pravda, neskôr v denníku Národná obroda, 1947 – 1948 v pražskej redakcii Národnej obrody a po jej zániku (1948) sa J. R. opäť vrátil do Pravdy, kde pôsobil do roku 1953. Pracoval tiež vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a počas dvoch období bol dramaturgom činohry SND, najskôr v rokoch 1955 – 1959 (J. R. bol prepustený – ako dôvod sa spomína jeho tzv. revizionistická dramaturgia) a neskôr v rokoch 1963 – 1964. Od roku 1961 pracoval v Slovenskej akadémii vied (vrátane neplateného voľna od augusta 1968 do septembra 1969), v Ústave slovenskej literatúry SAV. Po politických previerkach odtiaľ ale musel začiatkom sedemdesiatych rokov odísť. Podobne ako jeho manželku Zoru Jesenskú, aj jeho zasiahol zákaz publikovať, jeho diela boli vyradené z kníhkupectiev a knižníc.

Z nemčiny a angličtiny prekladal drámu, prózu aj odbornú teoretickú literatúru. S prvou manželkou, prekladateľkou Z. Jesenskou (1909 – 1972), spoločne preložil väčšinu drám W. Shakespeara (Hamlet, Kráľ Lear, Rómeo a Júlia, Othello, Macbeth, Sen noci svätojánskej a i.), Zbojníkov F. Schillera, Zástupcu R. Hochhutha a ď.

Samostatne preložil diela z nemčiny: Matrózi z Kotoru F. Wolfa (1950), Dantonova smrť G. Büchnera (1961), Dobrý človek zo Sečuanu B. Brechta (1962), Politické divadlo od E. Piscatora (1962).

Roku 1976 emigroval do Nemecka, kde sa usadil v Mníchove. Tu prežil zvyšok svojho života. Po smrti J. R. jeho druhá manželka Sláva Roznerová zostavila a pripravila na vydanie jeho rukopisy, ktoré vyšli knižne vo forme spomienkových próz Sedem dní do pohrebu (2009), Noc po fronte (2010), Výlety na Devín (2011). Knihu Sedem dní do pohrebu zdramatizoval P. Pavlac pre rovnomennú inscenáciu, ktorú v réžii Ľ. Vajdičku uviedlo Slovenské komorné divadlo Martin v roku 2012 (derniéra 2014).

J. R. sa vo svojej publicistike orientovanej na umenie venoval aj v recenzentskej tvorbe literatúre, filmu a divadlu, aj všeobecne kultúrno-politickému dianiu. Okrem spomínaných periodík publikoval tiež v časopisoch Film a divadlo, Slovenské pohľady a i., primárne však v novinách, v ktorých pôsobil – Pravda a Národná obroda.

Generačne patrí k najmladším divadelným kritikom pôsobiacim v období Slovenského štátu, J. Pašteka poukazuje na jeho spriaznenosť so štrukturalistami (J. R. je autorom prekladu prednášky J. Mukařovského Dialektické rozpory v modernom umení, 1941), aj so surrealistami (v tejto súvislosti štúdia J. R. Pomer spoločnosti k filmu a divadlu v nadrealistickom zborníku Vo dne a v noci, 1941).

Už prvé texty o divadle, uverejňované prevažne v periodikách Slovák a Elán, charakterizuje jeho analytické vnímanie drámy a jej interpretácie, rovnako detailné vnímanie jednotlivých inscenačných elementov. Postupne sa stále intenzívnejšie rozvíjal autorov esejistický štýl, medzi najpozoruhodnejšie z jeho reflexií nepochybne patria oveľa neskoršie texty zo šesťdesiatych rokov.

J. R. patrí medzi kritikov a novinárov, ktorí mapovali najturbulentnejšie obdobia nedávnych dejín. V období najsilnejšej ideologizácie umenia a kultúry na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov patril k najráznejším mienkotvorným kritikom, bol účastníkom umenovedných diskusií. K známym textom z tohto obdobia patrí jeho ohlas na inscenáciu hry Atentát v réžii J. Budského (1949), kde J. R. ostro odsúdil najmä Laholovu hru, a to predovšetkým z ideového hľadiska ako príklad úpadkového buržoázneho umenia. L. Lajcha charakterizuje kritiky J. R. ako dobové zrkadlo myslenia, roky 1948 – 1955 nazýva neorganickým vykĺbením v jeho tvorbe. Neskôr sa J. R. odklonil od prísne ideologického nazerania, s odstupom času tieto postoje prehodnotil aj sám sebakriticky okomentoval, no ako píše V. Petrík – aj naďalej si zachovával predstavu socialistickej literatúry a umenia.

Pre recenzie, kritiky a štúdie najmä z neskoršieho obdobia je charakteristický analytický ponor do inscenovanej predlohy, rázny aj ironický tón a rozhľadenosť autora, ktorý sa zaoberal aj problematikou divadelnej kritiky vo všeobecnosti. Často analyzoval nielen konkrétne diela, ale aj charakter a poslanie (resp. očakávania) divadelnej kritiky.

Po zákaze publikovať na začiatku sedemdesiatych rokov sa nútene odmlčal.