Po maturite v roku 1955 na Jedenásťročnej strednej škole na ul. Červenej armády v Bratislave bol prijatý na odbor filmová dramaturgia na Filmovej a televíznej fakulte Akadémie umení v Prahe. Po dvoch semestroch prestúpil na Vysokú školu múzických umení v Bratislave, kde bol prijatý na odbor divadelná dramaturgia. V rokoch 1958 – 1960 bol dramaturgom Československého rozhlasu v Bratislave, 1962 – 1963 dramaturgom Divadla Jonáša Záborského v Prešove, 1964 – 1965 dramaturgom Krajového divadla v Trnave, 1966 –1968 dramaturgom Československého štátneho filmu v Bratislave, 1968 – 1975 dramaturgom detského vysielania Československej televízie v Bratislave a v rokoch 1968 – 1975 vedúcim dramaturgie. V 1975 – 1977 bol umeleckým šéfom súboru Poetickej scény, 1977 – 1980 redaktorom časopisu Film a divadlo, 1968 – 1974 a od 1980 do 1990 bol dramaturgom Slovenskej televízie v Bratislave, neskôr striedavo pôsobil ako interný dramaturg v Divadle Jonáša Záborského v Prešove a v Spišskom divadle.

Pôsobil tiež ako interný redaktor periodík Literárny týždenník, Nový čas a Národná obroda (tento denník bol jeho posledným zamestnávateľom). Divadelné a filmové kritiky, eseje, portréty, rozhovory či iné články o umení a kultúre písal aj do denníkov Smena, Pravda, Slovenské národné noviny, Katolícke noviny, Ľud či týždenníkov a mesačníkov ako Kultúrny život, Život, Teatro, Slovenské pohľady a Slovenské divadlo.

Vo svojich divadelných hrách často spracovával témy so spoločensko-kritickým zameraním a s existenciálnym rozmerom v pomerne širokom žánrovom rozptyle. Debutoval drámou Krok do tmy (1963), ktorej dej umiestnil do začiatku päťdesiatych rokov, a rieši v nej tragický konflikt, ktorý vyvrcholil samovraždou jednej z postáv. Dráma Líšky, dobrú noc! (1964) je jeho najhranejšou, najprekladanejšou a zároveň divácky najúspešnejšou hrou v sezónach 1964/1965 a 1965/1966 v Československej socialistickej republike. Je príbehom o dedinskej učiteľke, ktorá sa vyrovnáva so svojím pôsobením na dedine. Sci-fi komédia Prírodní ľudia (1964) paroduje totalitnú moc, tragikomédia Smrť si prišla po rytiera (1966), v ktorej pracuje s motívom donkichotstva, sa stala aj námetom jeho scenára televízneho filmu Rodáci (1969). Dráma Jeho Excelencia (1992) sa odohráva vo vymyslenom meste Constaguana okolo roku 1910 a je príbehom o páde totalitnej vlády. Jej prvú televíznu verziu napísal v roku 1967, z politických dôvodov však nebola zrealizovaná, podobne ako jej divadelná verzia.

Veľkú časť  televíznej scenáristickej tvorby I. R. predstavujú dramatizácie a adaptácie diel slovenskej klasickej literárnej a dramatickej tvorby autorov ako F. Švantner (Malka, 1968; Nevesta hôl, 1971), J. Jonáš (Jedenáste prikázanie, 1977), V. Šikula (Otec ma zderie tak, či tak, 1981), J. Barč-Ivan (Dvaja, 1972) a i.

Okrajovo sa tiež venuje prekladateľskej činnosti z ruského, ukrajinského a poľského jazyka, a to hlavne prekladu poézie.

V rámci kritickej práce sa venoval recenzovaniu divadelných inscenácií takmer všetkých profesionálnych divadiel na Slovensku, menej častá je kritika z oblasti bábkového, ochotníckeho a ľudového divadla. Rovnako recenzoval aj odborné či vedecké teatrologické práce. Je tiež autorom viacerých portrétov významných osobností slovenského divadla a filmu, ktoré vytváral aj formou rozhovorov (M. Blahušiaková, M. Kráľovičová, J. Mokoš, Mikuláš Huba, K. L. Zachar, Š. Kršňák, P. Kováčik, I. Rajniak, H. Augustovičová, A. Gáborová, J. Šilan, P. Uher, M. Kočan, S. Párnický a i.).

V portrétnej i recenzentskej tvorbe je tradicionalistom, systematikom a analytikom. Zameriava sa na charakterizáciu všetkých základných zložiek divadelného diela z hľadiska vývinu tvorby divadla alebo jeho tvorcov či na postihnutie základných tvorivých znakov analyzovanej divadelnej osobnosti.