Rodičia jej poskytli klasickú prvorepublikovú výchovu a vzdelanie, venovala sa športu (najmä tenisu), štúdiu jazykov a novým tanečným smerom. Francúzsky jazyk študovala na lýceu vo Francúzsku, kde sa zoznámila aj s tanečnou avantgardou a s ruskými balerínami, ktoré si tam otvorili súkromné školy. Viac ju však upútala tvorba „novodobárok“, o ktorú sa zaujímala nie ako interpretka, ale najmä z pohľadu teórie a metodiky tanca a všeobecného umenovedného hľadiska.

L. S. bola žiačkou Dalcrozovej školy v Hellerau, kde švajčiarsky hudobný skladateľ, hudobník a pedagóg É. H. Jaques-Dalcroze s cieľom výučby a vnímania hudby pomocou pohybu rozvinul systém – Dalcrozovu eurytmiu. Metodické vzorce v nej definoval cez pohyb, postoj a gesto na vyjadrenie tempa, dĺžky, dynamiky, akcentu a ďalších elementov hudobného rytmického materiálu. L. S. svoje skúsenosti z Dalcrozovej školy neuplatňovala na javisku ako iné amatérky, jeho metóde sa po osobnej skúsenosti venovala skôr analyticky a teoreticky. Neskôr bola žiačkou tanečnej pedagogičky E. Bláhovej, ktorá mala spolu s J. Jeřábkovou najväčší podiel na dnešnej podobe výuky tanečnej a pohybovej výchovy v Česku. Bláhová sa spolu s J. Kröschlovou asi najviac zaslúžila o písomné podchytenie základov teórie rytmicko-pohybovej výchovy a výrazového tanca. L. S. bola človekom so širokým kultúrnym záberom záujmov a komplexným múzickým vzdelaním, okrem divadla chodila na koncerty, výstavy a bola milovníčkou literatúry. Umenie vnímala v dôslednom historickom kontexte. Publikovala v hudobných a tanečných listoch a vo svojich prácach neskrývala, že konzervatívne kritické názory tanečného teoretika a kritika J. Reimosera na problematiku nového tanca považuje za scestné. Publikovaním svojich recenzií vytvárala rovnovážny protipól ku konzervatívnemu, čisto klasicky orientovanému vnímaniu tanečného umenia v Československu v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20. storočia.

Pražská tanečná verejnosť L. S. objavila v tridsiatych rokoch, keď pôsobila ako tajomníčka zväzu TRG Tanec – rytmika – gymnastika. TRG združoval všetkých, ktorí sa nejakým spôsobom venovali pohybu, vrátane ľudových tanečníkov a gymnastov. Svoju vynikajúcu znalosť francúzskeho jazyka a odborné vedomosti využila pri spolupráci s J. Reimoserom na preklade textu Lettres sur la danse et sur les ballets (Listy o tanci a baletech) J. G. Noverra do českého jazyka (1945). 

Pracovala ako redaktorka v denníkoch (Práce) a v časopisoch (Divadlo, Divadelní zápisník, Literární noviny, Hudební rozhledy), najčastejšie však publikovala v Tanečných listoch.

Systematicky zhromažďovala materiál, pripravovala podklady a písala heslá pre Baletní slovníček (1950). Prekladala cudzojazyčné zahraničné materiály o tanci, venovala sa štúdiu dejín tanca v komplexnom historickom kontexte. Rovnakú pozornosť venovala nielen vtedajšiemu aktuálnemu dianiu na československej profesionálnej baletnej scéne, ale sledovala aj baletné zložky operiet a vývoj pantomímy. L. S. reflektovala takmer všetky premiéry baletných inscenácií na divadelných scénach v Prahe, Bratislave, Ostrave, Brne, Košiciach, Plzni, Ústí nad Labem, Liberci, Opave a v Olomouci, ktoré aj odborne recenzovala.

V priestore tanečnej kritiky je dodnes výnimočný jej nadhľad a schopnosť objektívneho pohľadu na diela klasického baletného repertoáru, rovnako ako na diela reflektujúce progresívne tendencie v tanečnom umení. Jej recenzie podávajú komplexný obraz o inscenáciách. L. S. venovala pozornosť všetkým zložkám spolupodieľajúcim sa na výslednom tvare. Dielo dôsledne analyzovala z hudobného, choreografického aj interpretačného hľadiska. Rozborom dramaturgie inscenácie a libreta zaraďovala diela do historického a tematického kontextu. V recenziách ponúkla historické ukotvenie symboliky a estetiky inscenačne použitých znakov a analýzu ich transkripcie do baletného pohybového jazyka. Rovnako objasnila historické reálie a ich následný, choreografom zvolený posun v spracovaní libreta. Podrobne sa venovala hodnoteniu hudobného naštudovania a v prípade kritického názoru zohľadňovala reálne možnosti orchestra pracovať s náročným typom hudobnej partitúry. Vďaka svojmu hudobnému vzdelaniu sa odborne analyticky vyjadrovala k prístupu choreografov pri spracovaní hudobného libreta. Podrobne sa venovala interpretačným kvalitám baletného súboru a dôsledne hodnotila výrazovú a technickú úroveň sólových tanečníkov.

V recenzii na vrcholný baletný titul romantického obdobia Giselle A. Ch. Adama, uvedený v Slovenskom národnom divadle v roku 1966, identifikuje naivitu pôvodného libreta ako prostriedok na rozohratie emotívnej zápletky. Popri pozitívnom hodnotení práce choreografa separátne kriticky nahliadala na režijný koncept. Pri posudzovaní interpretačných kvalít vyzdvihovala umeleckú virtuozitu, ale zároveň pomenovala rezervy etablovaných sólistov. Pozitívne sa vyjadrovala aj o nastupujúcej generácii nádejných talentov baletnej scény, v ktorých rozoznala potenciál budúcich sólistov.

K zvyšovaniu úrovne baletného umenia prispievala L. S. aj ako členka porôt tanečných súťaží, ktorých hodnotenia sa objavujú v jej publikačnej činnosti.

L. S. je autorkou publikácie Přehled československých národopisných skupin (1949) a ťažiskovej publikácie o dejinách baletu Československý balet (1962), v ktorej spolu s pantomímou profiluje baletné súbory vtedajšieho Československa. Jej ďalšími významnými publikáciami sú Balet na Západě (1963) a Balet a pohybové umění (1969).

Rozsah publikačnej činnosti L. S. poukazuje na široký záber jej odbornej erudovanosti a konštruktívneho charakteru jej recenzentského pôsobenia v rámci československej tanečnej scény.