Ľudovú školu navštevoval vo Veľkej Lodine. V roku 1934 zmaturoval na gymnáziu v Košiciach. Na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (dnes Univerzita Komenského) študoval slovenčinu a francúzštinu. V roku 1936 absolvoval študijný pobyt na Jagelovskej univerzite v Krakove a na pomedzí rokov 1937/1938 absolvoval jeden semester na parížskej Sorbone, kde študoval francúzsku literatúru. V roku 1940 získal doktorát z filozofie. V rokoch 1938 – 1941 pôsobil ako stredoškolský profesor v Bratislave a v Trnave. V roku 1940 bol tajomníkom Miestneho (bratislavského) odboru Matice slovenskej. V 1941 – 1945 bol dramaturgom činohry Slovenského národného divadla, kam nastúpil po F. Hoffmannovi. V rokoch 1940 – 1943 redigoval časopis katolíckych študentov Rozvoj a 1943 – 1944 revue Kultúra. V rokoch 1945 – 1948 bol dramaturgom Slovenského filmu, 1948 – 1954 stredoškolským profesorom na dievčenskom a pedagogickom gymnáziu, 1954 – 1958 bol pracovníkom Štátneho pedagogického ústavu, kde v roku 1955 založil časopis Slovenský jazyk a literatúra v škole, ktorý do roku 1958 aj redigoval. V rokoch 1958 – 1961 opätovne učil na rôznych bratislavských stredných školách. V rokoch 1961 – 1979 prednášal na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského (v tom čase sídlila v Trnave), v roku 1966 získal titul kandidát vied (CSc.) a titul docenta v odbore dejiny slovenskej literatúry. Manželka Božena Sedláková, prekladateľka z poľského jazyka.

Literárna činnosť J. S. bola veľmi bohatá. Písal články, črty, recenzie do rozličných novín už počas štúdií. Začínal v detskom časopise Orlík, v časopise Slovenský ľud a v mesačníku Vesna. Ako študent prispieval do časopisu Svoradov pod pseudonymom Ján S. Lodinčan recenziami kníh a beletristickými textami a ako sporadický divadelný recenzent do Slovenského denníka. Od polovice tridsiatych rokov pravidelne prispieval do Slovenskej politiky, Slováka, Postupu a Kultúry. Jeho prvou publikovanou literárnou prácou bola monografia Literárne dielo Tichomíra Milkina (1941). V tom istom roku mu vyšla aj monografia Básnický profil Andreja Žarnova. Zozbieral a autorsky upravil slovenské ľudové rozprávky V začarovanej krajine (1943); O kráľovi, ktorému sa jedno oko smialo, druhé plakalo (1943); O zlatom vtáčikovi (1945); Fuk do diery (1946). V roku 1969 vydal román pre mládež Vzrušenie. V rámci literárnovedného výskumu sa venoval autorom a dielam francúzskej a poľskej literatúry, najmä próze a dráme (H. de Balzac, A. Daudet, M. Dąbrowska, L. Kruczkowski, W. S. Reymont a i.). Bol aktívny aj v oblasti prekladateľstva, preložil okolo päťdesiat diel z francúzštiny a poľštiny (spolu s manželkou Boženou Sedlákovou) autorov, ako napríklad A. Daudet, H. de Balzac, G. Duhamel, J. P. Sartre, A. Fredro, J. Putrament, J. Iwaszkiewicz, S. Żeromski, S. Mrożek.

Venoval sa aj teórii vyučovania literatúry, je autorom učebníc literatúry pre stredné školy, skrípt pre vysokoškolákov Rozprávka, povesť, poviedka v literatúre pre mládež (1971), Epické žánre v literatúre pre mládež (1972) a učebnice Osobnosti a diela vo svetovom realistickom románe (1975). Ako dramaturg Slovenského filmu spolupracoval na filmoch Varúj! (1947), Bíla tma (1948), Čertova stena (1948). Bol editorom zborníka Ako písať pre film (1947). V roku 1992 mu vyšla kniha memoárov K problémom činohry Národného divadla v období Slovenského štátu 1941 – 1945 a v roku 1994 memoáre Moje polstoročie. Obe knihy sprostredkúvajú cenné spomienky na významné obdobie rozvoja slovenskej divadelnej kultúry.

J. S. patril medzi literárne vzdelaných a rozhľadených kritikov. Divadelné kritiky publikoval od roku 1939 v denníku Slovák aj počas svojho pôsobenia v SND. Jeho recenzie mali publicistický ráz. Charakterizoval ho väčší príklon k divadlu tradičnejšieho psychologicko-realistického ladenia. Zo svojej pozície dramaturga informoval o svetovej dramatickej tvorbe a prinášal dramatické interpretácie a ideovo-estetické rozbory hier. Často sa so svojimi názormi dostával do konfliktu s inými kritikmi, najmä so Z. Rampákom. Podľa J. S. mala kritika vychovávať umelcov aj publikum. Kritik mal byť podľa neho vzdelaný, literárny rozbor dramatického diela nemal byť iba literárnovednou analýzou, ale mal zahŕňať aj dramatické (divadelné) kvality literárneho textu.

Počas svojho pôsobenia na poste dramaturga v činohre SND sa J. S. zaslúžil o udržiavanie a posilňovanie zástoja súčasnej slovenskej dramatiky (I. Stodola, P. Zvon, J. Poničan, H. Zelinová). Mal významný podiel (spolu s J. Felixom, jeho nasledovníkom) na rozvoji prekladovej dramatiky z rôznych svetových literatúr, pri výbere ale musel akceptovať prísne ideologické obmedzenia. Napriek tomu sa mu počas jeho pôsobenia podarilo priblížiť divákom súčasnú svetovú drámu.