Vlastným menom Jozef Bobok. Základnú ľudovú školu (1930 – 1936) a gymnázium (1936 – 1938) absolvoval v Rimavskej Sobote, v Banskej Bystrici (1938 – 1939) a Zvolene (1939 – 1943). V štúdiu pokračoval na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (dnes Univerzita Komenského), kde získal titul v roku 1949. Už počas štúdia začal pracovať ako redaktor v časopisoch Národná obroda (1947 – 1948), kde písal krátke fejtóny, filmové a postupom času aj divadelné recenzie. Ďalej publikoval v časopisoch a denníkoch Náš film (1948 – 1950), Život (1951 – 1953), Kultúrny život (1954 – 1956), Pravda (1957 – 1960), Československý vojak (1960 – 1967) a v agentúre Tatrapress (1968). V rokoch 1969 – 1981 pôsobil ako redaktor v periodiku Film a divadlo. Od roku 1981 pôsobil ako profesionálny spisovateľ, sústavne sa venoval kultúrnej publicistike a literárnej recenzistike. Naďalej príležitostne prispieval do periodík Literárny týždenník, Slovenské pohľady. Bol jedným zo zakladateľov Festivalu rozhlasových hier v Piešťanoch.

Debutoval knižnými zbierkami poviedok s vojenskou tematikou Vojenským krokom (1954), Šesť mesiacov (1955) a románom pre mládež Malí partizáni (1961). Budovateľskej tematike sa venoval v románe Malá slávobrána (1961). Ďalej nasledovali diela Priateľka Jana (1979), Celkom slušná kapela (1989), Najlepšie roky môjho života (1989), Herecké lásky (1996), Šťastie novinára (2003). Je autorom divadelnej hry Hviezdičky (1959) a Zálety kráľa Mateja (1978, spolu s E. Štricom pre Zvolenské zámocké hry).

P. S. sa venoval predovšetkým rozhlasovej a televíznej tvorbe, ktorá sa vyznačovala tematickou aj žánrovou rozmanitosťou. Napísal 25 rozhlasových hier pre dospelých a viac než 10 hier pre deti a mládež. V roku 1957 debutoval rozhlasovou hrou Doktorka Jana. Vo viacerých hrách sa venoval tematike SNP: Ten veľký návrat (1966), Taká nádherná mladosť (1974), Júlia a starý pán (1980). Súčasným témam a aktuálnym problémom sa venoval v hrách napr. Vrátený život (1959), 1 : 0 (1965), Škola pre Antigonu (1974), Potlesk (1977), Sestry (1979). Osobitú kapitolu tvoria hry pre mládež ako napr. Talentová skúška (1977), Dvojka z chovania (1977), Vec dôvery (1979), Kotúľ (1979). Autorsky sa podieľal na mnohých častiach obľúbeného rozhlasového seriálu Čo nového, Bielikovci?

P. S. je autorom viac než 16 televíznych scenárov. Pre televíziu napísal hry Príbeh Verony Tkáčovej (1960), Súci chlapci (1960), Tvrdé mantinely (1960), Ľudia na trase (1961), Iskrenie (1972), Rok v Bystrici (1976), Návrat (1976), Kamarátka Jana (1977), jedenásťdielny seriál …a teraz sa rozhodni! (1980). Pre televíziu adaptoval román E. Queena Vrahom je Fox (1970) a poviedku Timravy Bez hrdosti (1977). Prekladal z maďarčiny (V. Egri: Manželstvo, 1955; Keď kvitnú lipy, 1959) a angličtiny (L. Smithová: Cudzí plod, 1949; C. Ryan: Najdlhší deň, 1966).

P. S. ako publicista začínal písaním rôznorodých článkov o predstaveniach, spočiatku mimobratislavských divadiel, neskôr sa sústredil najmä na bratislavské premiéry. V recenziách kritizoval dramaturgický výber v divadlách, ktorý nebol podľa neho dostatočne odvážny. Aby slovenské divadlo mohlo rásť na klasických hrách, považoval za nevyhnutnosť existenciu kvalitných prekladov hier. Rovnako bolo potrebné pozorne uvážiť umelecké aj personálne možnosti súboru. Osobnosť režiséra v divadle chápal ako rozhodujúcu. Za dôležité považoval, aby tvorca k inscenácii pristupoval po dôkladnom štúdiu materiálov, s režijnou koncepciou a jasným umeleckým zámerom, ktorého sa bude po celý čas držať. Divadlo malo podľa neho prinášať aj poéziu a spájať rozličné prejavy umeleckého vyjadrovania. U hercov kritizoval predovšetkým techniku slova a javiskovej dikcie.

Vo významnom príspevku Presila šedivosti, ktorým vyvolal polemiku na stránkach Kultúrneho života (č. 34/1956), sa zamýšľal nad presilou šedivosti v uplynulej sezóne, nad umeleckými výsledkami slovenského divadelníctva v minulosti. V divadle päťdesiatych rokov pociťoval krízu umeleckého vyjadrovania sa, absenciu osobitného profilu divadla, presilu jednotvárnosti, schematizmu, nevýbojnosti a nudy. Kritizoval predovšetkým lipnutie na tzv. socialistickom realizme a vyzdvihovanie, bezduché napodobňovanie tzv. borodáčovskej tradície ako jedinej správnej a negovanie iných pokrokových čŕt slovenského divadelníctva.