Študoval na piaristickom gymnáziu v Ružomberku, ale v roku 1919 bol vylúčený zo všetkých stredných škôl pre zorganizovanie študentského štrajku na protest proti uväzneniu A. Hlinku. V roku 1920 súkromne zložil maturitu na gymnáziu v Ružomberku. Po maturite študoval tri semestre právo na Karlovej univerzite v Prahe a päť semestrov na Univerzite Komenského v Bratislave, štúdium ale nedokončil. Roku 1919 založil časopis Vatra. V roku 1922 bol členom redakčnej rady týždenníka Slovenský svet, 1928 časopisu Nový svet, od roku 1929 hlavným redaktorom denníka Slovák, od roku 1931 zodpovedným redaktorom denníka Slovenská Pravda a od roku 1932 jej hlavným redaktorom. V tridsiatych rokoch bol výraznou osobnosťou slovenskej a československej politickej scény, po A. Hlinkovi bol K. S. najznámejšou osobnosťou autonomistického hnutia. V rokoch 1938 – 1939 bol vedúcim tlačových zariadení Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, v roku 1938 veliteľom Hlinkovej gardy, predsedom Ústredného národného výboru, 1938 – 1939 ministrom československej vlády v Prahe, v marci 1939 predsedom slovenskej autonómnej vlády, marec – apríl 1939 ministrom vnútra Slovenskej republiky. Ako predseda autonómnej vlády odmietol nátlak Nemeckej ríše na vyhlásenie samostatnosti. Neskôr bol preto na naliehanie nacistického Nemecka odstavený z aktívnej politiky. V rokoch 1939 – 1945 pôsobil ako vyslanec pri Svätej stolici vo Vatikáne. Po roku 1945 žil v emigrácii v Taliansku a od roku 1950 v Kanade. V roku 1947 bol v neprítomnosti odsúdený na dvadsať rokov väzenia. V roku 1948 založil Slovenskú národnú radu v zahraničí a bol jej podpredsedom.

K. S. bol literárne činný už ako študent. Jeho publicistická tvorba sa sústredila na literatúru a politiku. Debutoval knihou noviel Kliatba nenarodených (1922), neskôr napísal historickú hru Kysuca (1925) z čias stretu pohanstva a kresťanstva v období Veľkej Moravy. Je autorom cestopisnej knižky Cestou po Poľsku (1927), zápiskov z väzenia Sedem týždňov (1935), biografie Andrej Hlinka (1934), diela o černovskom nešťastí Masakra v Černovej (1947). Z obdobia svojho pôsobenia vo Vatikáne napísal knihu spomienok Šesť rokov vo Vatikáne (1947).

Divadlo K. S. reflektoval najmä v denníku Slovák v rubrike Divadelná kritika, v ktorej informoval o inscenáciách sezóny v Slovenskom národnom divadle, ale zároveň sledoval aj spoločensko-politickú rovinu rozhodnutí vedenia SND. Vo svojich recenziách poukazoval najmä na význam divadla ako prostriedku národnej emancipácie, preto opakovane apeloval na vedenie divadla, aby sa uvádzalo viac slovenských hier v podaní slovenských hercov, žiadal úplné poslovenčenie SND. Málo si ale uvedomoval skutočnú situáciu a možnosti poslovenčovacieho aktu v dvadsiatych a na začiatku tridsiatych rokov.