Vyrastala v Bratislave, kde v rokoch 1969 až 1973 študovala na Gymnáziu na Vazovovej ulici. Štúdium divadelnej vedy a dramaturgie absolvovala v roku 1978 na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V neskoršie obhájenej rigoróznej práci v odbore divadelná veda sa venovala porovnávaniu českých a slovenských prekladov Shakespearových drám (1987). Už rok pred ukončením samotných vysokoškolských štúdií sa zamestnala v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie v Bratislave, neskoršom Divadelnom ústave, v ktorom bola počas rokov 1990 – 1994 aj zástupkyňou riaditeľa J. Blaha. Po roku 1989 až do roku 1994 zastupovala Divadelný ústav v medzinárodnej organizácii divadelných múzeí, archívov a dokumentačných centier SIBMAS. Vďaka jej aktivite v tomto období prebiehala intenzívna spolupráca s divadelnými múzeami vo Viedni, Amsterdame, Štokholme, Kodani a Lisabone. Z Divadelného ústavu musela odísť v roku 1994 po nástupe vlády V. Mečiara k moci.

Ako divadelná kritička sledovala činohernú produkciu prakticky všetkých slovenských divadiel, čím prakticky presadzovala svoj názor, že i mimobratislavské divadlá si zaslúžia rovnakú pozornosť ako tie z hlavného mesta. Špeciálne sa zameriavala na tvorbu pre deti a mládež. Istý čas sledovala aj produkciu bábkových divadiel na Slovensku. S Československou televíziou spolupracovala ako scenáristka na príprave publicistickej relácie OKO, ktorá sa zaoberala problematikou dramatických umení.

Bola riaditeľkou posledných ročníkov medzinárodnej divadelnej prehliadky predstavení pre deti Divadlo deťom, ktorá sa spočiatku konala od roku 1982 každý druhý rok v Trnave, neskôr v Bratislave až do roku 2004, keď toto kultúrne podujatie zaniklo. Okrem zahraničných inscenácií jadro festivalu vždy tvorilo to najlepšie zo slovenskej divadelnej tvorby pre deti za uplynulé obdobie. V rokoch 1994 až 1998 sa organizátorsky angažovala aj v rámci festivalu Divadelná Nitra, kde jej okrem iného patrila pozícia manažérky pre zahraničie. Neskôr pôsobila v jeho poradnom zbore.

O scénografke a dizajnérke z oblasti bábkového divadla E. Farkašovej vydala publikáciu Cesty – Paths – Wege (1993, reedícia 1997) a rovnako pripravila aj katalóg jej tvorby a výstavu pre Divadelný ústav v Ľubľane v Slovinsku.

Svoje recenzie divadelných inscenácií uverejňuje od roku 1976. Spočiatku pravidelne písala predovšetkým pre Film a divadlo, približne v polovici osemdesiatych rokov 20. storočia začala spolupracovať s Novým slovom. Po revolúcii v roku 1989 písala napríklad pre časopis Dialóg. Okrem množstva kritických hodnotení jednotlivých činoherných inscenácií prinášala aj hodnotiace a prehľadové články o uplynulých sezónach či reportáže z domácich i zahraničných divadelných festivalov. Jej texty vynikajú atraktívnou štylistikou, cítiť z nich hlboký záujem o vec, pritom sa nebojí otvorene pomenovať pozitívne aj negatívne veci. Kladie presné rečnícke otázky s nádejou, že sa prijmú ako konštruktívna kritika. Uvažuje nad perspektívami režisérov, hercov, prípadne aj ostatných tvorcov. Reflektuje príbeh divadla a jeho smerovanie, pričom sama naznačuje potenciálne žiaduci smer ďalšieho vývinu. Odborné štúdie publikovala aj v revue Slovenské divadlo.

Od roku 1998 žije striedavo vo Veľkej Británii a na Slovensku, prekladá dramatické texty z anglického jazyka (Ch. Hampton: Popol a vášeň, 2006; D. Kelly: Siroty, 2012; T. Stoppard: Arkádia, 2015 a i.) a pravidelne oboznamuje kultúrnu verejnosť s britskou divadelnou produkciou, novou drámou a divadelnými festivalmi v českom časopise Svět a divadlo. Viac ako dvadsať rokov publicisticky pokrýva dianie na Edinburskom medzinárodnom festivale (Edinburgh International Festival) a takisto aj na najväčšom svetovom umeleckom podujatí – Edinburskom festivale Fringe (Edinburgh Festival Fringe).

Okrem toho publikovala a stále publikuje v rôznych denníkoch a iných periodikách (Práca, Večerník, Literárny týždenník, Kultúrny život, Sme a i.). Ako autorka divadelných recenzií je prítomná vo všetkých relevantných divadelných časopisoch na Slovensku (Javisko, Teatro, Divadlo v medzičase, kød – konkrétne o divadle a i.), aj na internetových platformách (monitoringdivadiel.sk).

Dá sa povedať, že už po tridsiatke mala sformulované zásady svojho kritického prístupu k divadelným inscenáciám, ktoré publikovala v texte príznačne nazvanom Recenzia ako zrkadlo inscenácie (1987). Divadelnú inscenáciu chápe ako umelecký artefakt sui generis, ktorý sa od ostatných výsledkov umeleckej tvorby odlišuje svojou neopakovateľnosťou a (ne)trvácnosťou, čo znamená veľkú zodpovednosť, ktorá spočíva na kritikovi. Autorka textu zdôrazňuje úlohu písať recenziu ako historický dokument, ako výstižné svedectvo o tej-ktorej inscenácii nielen pre tých, čo opisované divadelné predstavenie nemohli vidieť priamo v dobe jeho javiskovej realizácie, ale aj pre ďalšie generácie. Z archívnych materiálov sa musí dať aj spätne zložiť obraz o inscenácii, ale i herecké profily, sledovať vývin režisérskej osobnosti či umelecký rast scénografa. Kritizuje ohľady recenzentov na personálne obsadenie realizačných tímov a osobné vzťahy s tvorcami. Naopak, volá po čo najobjektívnejšej kritike a po hľadaní spoločnej platformy či hodnotového systému, ktorý by kritici mali prijať, aby sa čo najviac oslabili subjektívne faktory. Hovorí o fixných hodnotách inscenácie ako o jej ideálnom obraze, o čo najúplnejšej výpovedi, ktorá je získaná z viacnásobného videnia toho-ktorého titulu v divadle. Kritik by mal mať na zreteli to, že inscenácia je a stále ostáva organickou jednotou, ktorú on rozkladá a analyzuje. Videnie tejto jednoty však musí ostať zachované. Dôležité sa javí aj pestovanie individuálneho estetického vkusu kritika, ktorého cieľom je čo najviac eliminovať subjektívne faktory podieľajúce sa na jeho fixácii umeleckých hodnôt. Len tak môže divadelná kritika získať nielen spoločenskú autoritu, ale aj vážnosť a relevanciu v rámci divadelnej obce.