Štúdium estetiky, filozofie a hudobnej vedy absolvoval v roku 1951 na vtedajšej Slovenskej univerzite v Bratislave. Tu začal od roku 1953 pôsobiť ako vysokoškolský pedagóg, po zmene názvu v roku 1954 už na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po obhajobe kandidátskej práce na Karlovej univerzite v Prahe sa habilitoval na docenta estetiky a po fúzii Subkatedry hudobnej vedy FiF UK s Katedrou hudobnej výchovy zrušenej Vysokej školy pedagogickej (1959) sa stal vedúcim novovytvorenej katedry muzikológie (1960). Ťažisko študijného programu sa pod jeho vedením presunulo predovšetkým na praktické hudobné predmety. Po reorganizácii fakulty v roku 1968 sa štúdium hudobnej vedy stalo súčasťou Katedry estetiky a vied o umení, ktorej založením a vedením bol poverený a v rámci ktorej mohol naplno rozvinúť svoje teoretické predpoklady vedeckých reflexií na pomedzí estetiky a hudby. Zaviedol štúdium estetiky ako samostatného študijného predmetu. V roku 1978 bol vymenovaný za univerzitného profesora. V roku 1986 obhájil vedecký titul DrSc. Univerzitné prostredie opustil v roku 1990. Okrem toho pôsobil i ako člen umenovedného kolégia Československej akadémie vied v Prahe a umenovedného kolégia Slovenskej akadémie vied v Bratislave.

Ako jeden z prvých sa pokúsil vybudovať ucelený systém slovenského estetického myslenia. Svoje estetické reflexie zameriaval predovšetkým na oblasť hudby. Odborne sa venoval teórii umeleckej hodnoty a kritériám hodnotenia umeleckého diela. Na pozadí obratu svetových marxistov k semiotike sa zaslúžil o nové definovanie Marxovho učenia v rámci československého diskurzu a v konečnom dôsledku je práve preto považovaný za významného slovenského marxisticko-štrukturalistického estetika. Je autorom viacerých knižných publikácií, jedných vysokoškolských učebných textov a mnohých štúdií a odborných článkov.

V období rokov 1958 až 1963 bol zakladajúcim šéfredaktorom prvého slovenského hudobného časopisu Slovenská hudba. Svoje muzikologické texty zverejňoval i v Hudobnom živote. Na poli hudobnej kultúry sa angažoval i ako člen výboru Zväzu slovenských skladateľov, resp. Zväzu československých skladateľov. Bol členom redakčných rád časopisov Estetika a Hudební rozhledy. Autorsky je podpísaný aj pod rôzne iné texty, odborné články a štúdie aj z ostatných spoločenských oblastí vo Výtvarnom živote, Filozofii, Musaice, Literárnom týždenníku, Pravde, Novom slove a v denníku SME.

Konkrétne hudobné či hudobno-dramatické dielo ho zaujímalo predovšetkým ako teoretický objekt estetického skúmania, ako materiálna báza na vyvodenie teorém. Nepísal tradičnú hudobnokritickú publicistiku. Vytvoril univerzálne metodologické kritériá na hodnotenie umeleckej stránky toho-ktorého diela. Problematiku kritérií umenia považoval za aktuálny a spoločný problém umeleckej tvorby, umeleckej kritiky i teórie umenia. Pri kvalite umeleckej tvorby hovoril o atribútoch, komponentoch a kritériách, ktoré boli odvoditeľné z rozličných objektívnych prameňov (z vrcholných umeleckých diel, zo špecifickosti umenia a jeho vývinových potrieb, z funkčného poslania umeleckej tvorby a pod.). Vďaka ich objektívnej spoznateľnosti mu boli celý profesionálny život predmetom jeho teoretického záujmu. Na druhej strane zdôrazňoval, že teória si musí byť vedomá svojich hraníc a nemôže nahrádzať sám tvorivý čin.

Vytvoril systém bezmála tridsiatich kritérií umenia, ktoré predstavujú body reflexie alebo až vzorovú schému kritického prístupu k umeleckému dielu. V ucelenej podobe ich publikoval v diele Kritériá umenia (1988). Vo vzťahu k ostatným dielam a tradícii zdôrazňoval úlohu hľadísk pôvodnosti, prínosu, vývoja a rozvoja, pokrokovej spoločenskej funkčnosti, novátorstva a jedinečnosti. Z pohľadu autora považuje za dôležité venovať pozornosť kritériám kompozičnej techniky, invenčnosti, tvorivosti, individuality, osobnosti, vyhranenosti a samotnej talentovanosti. Dielo, resp. umelecký výtvor sám osebe žiada podrobiť kritike z aspektu estetického ideálu, ale aj použitých výrazových prostriedkov, zvoleného umeleckého jazyka, štýlovosti, žánrovosti, formy a druhovosti. V neposlednom rade v oblasti percepcie spomínal kritériá zmyslovej tvárnosti, umeleckej pravdivosti, obsažnosti, svojbytnosti, súvzťažnosti, účinnosti a majstrovstva. A nakoniec ako vrchol kritickej reflexie diela spomína kritériá ideovej a estetickej orientácie až po najvyššie kritérium umeleckej kvality, ktoré je záverečným súhrnom všetkých predchádzajúcich hľadísk a konečným súdom nad tým-ktorým umeleckým výtvorom.