Vlastným menom Vojtech Mládek. V ranom detstve stratil oboch rodičov, od šiesteho roku vyrastal v sirotinci. V roku 1920 zmaturoval na Učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi, absolvoval študijné cesty po Zemplíne. V rokoch 1920 – 1939 učil v Hrišovciach, Žakarovciach, Vyšnej Hutke, Buziciach-Bernatovciach a Prešove. V rokoch 1939 – 1945 pôsobil ako dôstojník z povolania, neskôr sa zúčastnil bojov Slovenského národného povstania. O stave slovenskej armády a zahraničnej politiky referoval v denníku Slovák a Slovenské vojsko. Po druhej svetovej vojne sa podpisoval ako Ján Skalka. Vstúpil do Komunistickej strany Československa a Československého mierového hnutia. V roku 1955 sa zúčastnil mierového kongresu v Helsinkách. Je laureátom Československej ceny mieru a štátneho vyznamenania Za zásluhy o výstavbu.

Patrí medzi inteligenciu (I. Jenča, O. Jariabek, J. Dohňanský, M. Polák a i.), ktorá hneď po štúdiách, resp. po druhej svetovej vojne presedlala na rozhlasovú či divadelnú prácu a v nej sa presadila v celoslovenskom meradle. Od roku 1927 autorsky spolupracoval s rozhlasom, písal fejtóny, reportáže, literárne pásma, scénky pre deti a mládež. Debutoval rozhlasovou dramatizáciou Kukučínovej poviedky Na salaši (1927), po ktorej nasledovali úpravy hier J. G. Tajovského, I. Stodolu, J. Barča-Ivana a ďalších. V rokoch 1939 – 1940 pripravoval pre prešovskú rozhlasovú stanicu hudobné hlavolamy a zdramatizoval niekoľko titulov J. C. Hronského a M. Kukučína. Po roku 1945 začal písať aj vlastné rozhlasové hry (Pomätená, 1945; Sabotáž, 1947; Ohnivko krvi, 1948; Kopaničiari, 1950; Tunel, 1951; Rub a líc, 1959; Truc na truc, 1960; Pafkovci, 1972 a i.). Za rozhlasovú tvorbu získal niekoľko ocenení (Cena Antonína Zápotockého, Cena Ladislava Sáru a i.). V rokoch 1945 – 1956 bol J. S. vedúcim literárno-dramatickej redakcie a dramaturgom Československého rozhlasu v Košiciach, 1956 – 1961 vedúcim literárno-dramatického vysielania Československej televízie v Bratislave, od 1961 pôsobil už na dôchodku ako stály spolupracovník rozhlasových dramaturgií. Okrem rozhlasovej činnosti napísal J. S. aj libreto pre film Rozvod pani Evy (1937) a niekoľko krátkych poviedok, básní a beletristických útvarov pre týždenník Priekopník (1939), denník Slovák (1939), Východoslovenská Pravda (1948), Pravda (1949 – 1950), Slovenské pohľady (1950 – 1951) a Život (1951). V roku 1953 napísal aj knihu poviedok Príbehy dneška. Námety čerpal z prostredia východoslovenskej dediny, závodov či baní.

J. S. bol najčinnejším na poli drámy. Patrí medzi spoluzakladateľov tzv. slovenskej socialistickej dramatiky z prelomu štyridsiatych a päťdesiatych rokov. Jeho dramatická prvotina Zavrhnutá (1946) je jednou z prvých slovenských hier s tematikou SNP. Námetom ďalších hier je obdobie kolektivizácie. Ich charakteristickou črtou je nenáročný ľudový humor (Fabrika, 1946; Kmotrovci, 1948; Kozie mlieko, 1949; Krompašská vzbura, 1956; Košibovci, 1960; Zoči-voči, 1960; Proces, 1975). Súčasne tvoril aj rozhlasové verzie niektorých divadelných hier a, naopak, niektoré sa dočkali tiež televízneho spracovania. Tematicky a kompozične nadviazal na dramatickú tvorbu F. Urbánka a J. G. Tajovského, ktorú obohatil o modernejšie postupy inšpirované I. Stodolom a Š. Králikom. V roku 1950 bol za hru Kozie mlieko vyznamenaný  Národnou cenou Slovenskej národnej rady. Hra sa dočkala filmovej verzie, mnohých uvedení na českých a slovenských ochotníckych i profesionálnych scénach. Na Divadelnej Žatve v Prahe v roku 1949 získala tretiu cenu v kategórii pôvodných hier.

Popri rozhlasovej a dramatickej práci J. S. aj aktívne prekladal divadelné hry z maďarčiny a ruštiny (K. Simonov, T. Dávidová, F. Dunai, L. Király, L. Mesterházi, L. Pulásti, I. Sarkadi, A. Stella, T. Róna, E. Vészi, F. Lászlo, P. Bokor, E. Urbán a i.). Písal tiež kritiky a krátke reflexie divadelných inscenácií pre Pravdu, Kultúrny život a Priekopník, ktoré však mali zväčša agitačný a ideologicky zafarbený charakter.