K. Š. detstvo strávila prevažne na cestách kvôli povolaniu otca, ktorý bol vojenským technikom. K tanečnému umeniu sa dostala vďaka gymnastike. Začínala v športovom klube pod vedením C. Szekeresa a neskôr pod vedením H. Hauptovej-Kmeťovej. Obaja pedagógovia boli sólistami Štátneho divadla Košice. Súbor košického divadla bol v tom čase tvorený prevažne žiakmi súkromných škôl R. Macharovského. Absolventi Konzervatória prichádzali pomaly. K. Š. si na jednom z verejných koncertov vyhliadol legendárny S. Remar a prijal ju do svojej súkromnej triedy. Vďaka Remarovi sa dostala do kontaktu s ďalšími sólistami košického divadla – Ž. Kúdelovou a Z. Nagyom. Obaja tanečníci boli poprednými sólistami baletu a patrili medzi vzory K. Š.

Po maturite ju Remar túžil vziať do košického súboru, ale  K. Š. sa rozhodla pokračovať v štúdiu baletu na Konzervatóriu v Bratislave. Nastúpila do triedy jednej z najvýznamnejších tanečných pedagogičiek na Slovensku E. Jaczovej. V druhom ročníku si zlomila priehlavok a následne musela podstúpiť aj obojstrannú operáciu meniskov. Napriek snahám pedagogičky E. Jaczovej a jej nesmiernej podpore sa tieto zranenia stali pre tanečnú kariéru K. Š. osudnými. Želaný výsledok sa nedostavil ani po rozsiahlych operáciách a rehabilitácii.

Tanečnú kariéru sa K. Š. nepodarilo naplniť zo zdravotných dôvodov, a to napriek tomu, že v roku 1969 nastúpila na základe konkurzu do baletného súboru v Košiciach. V tom čase súbor viedla tanečnica M. Halászová, pôvodom z Rumunska.

Nová riaditeľka baletu mala na budúci život a kariéru K. Š. zásadný vplyv. Po narodení dcéry Karmen, priviedla Halászová K. Š. nielen k pedagogike, ale aj k dejinám tanca. Okrem baletnej prípravky viedla K. Š. spevákov na hodinách javiskového pohybu na Konzervatóriu a neskôr viedla jednu sezónu aj tanečný odbor. Halászovcom vďačí nielen za rozsiahlu tanečnú prax, ale aj za pedagogické základy, ktoré pod ich vedením nadobudla. Po narodení syna Štefana v roku 1979 sa K. Š. presťahovala spolu s rodinou do Bratislavy. Prijatím na Hudobnú a tanečnú fakultu Vysokej školy múzických umení, kde študovala pedagogiku klasického tanca, vystriedala profesionálny tanec pedagogická činnosť. Pedagogické pôsobenie K. Š. ovplyvnilo tanec nielen na Slovensku, ale prostredníctvom jej žiakov aj na zahraničných scénach. VŠMU absolvovala v roku 1986.

Po absolvovaní VŠMU pokračovala v učení detí na Základnej umeleckej škole v Dúbravke, kde vyučovala dva roky. Toto obdobie bolo pre ňu ako pre pedagóga veľmi prínosné najmä vďaka odborným seminárom, ktoré organizovala H. Žitňanová. Tá bola v tom čase patrónkou Základných umeleckých škôl.

Pedagogické kvality K. Š. si všimli aj na Hudobno-tanečnej škole. Tak sa v tom čase nazývalo konzervatórium, kde ako pedagóg pôsobila aj Z. Vincentová, ktorá K. Š.  ovplyvňovala od počiatku a bola pre ňu vzorom. Vďaka nej začala K. Š. svoje pôsobenie ako pedagóg klasického tanca na dnešnom Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej. Okrem hlavného predmetu sa venovala aj ďalším, napríklad koncertnej a scénickej praxi, kde zúročila svoje praktické znalosti. Vďaka kladnému vzťahu k tanečným dejinám vyučovala aj tento predmet, rovnako ako metodiku tanca. Ako jedna z prvých vytvorila skriptá s vybranými kapitolami o dejinách tanca, ktoré upravila pre potreby študentov konzervatórií. Medzi jej významné činy patrí aj založenie prvého baletného štúdia – Terpsichoré v Petržalke. K. Š. sa tak podarilo nielen odhaliť mladé talenty a disponovaných jedincov nasmerovať na ďalšiu tanečnú kariéru, ale zároveň prebúdzať v ďalších generáciách pozitívny vzťah k tanečnému umeniu.

K. Š. vychovala na konzervatóriu výnimočné tanečnice, akými sú napríklad N. Poláková – prvá sólistka Viedenskej štátnej opery, A. Laššáková – sólistka Michajlovského divadla v Moskve, či tanečnice, ktoré poznáme zo Slovenského národného divadla – N. Némethovú, K. Košíkovú, V. Dedinskú a K. Kaánovú. Jej študentkou bola aj choreografka N. Horečná, ktorá v súčasnosti pôsobí najmä v zahraničí. Vďaka širšiemu pedagogickému pôsobeniu sa podieľala na výchove viacerých dnes už sólistov – prvého sólistu Baletu SND A. Szaba či Romana Novitzkého, ktorý je v súčasnosti prvým sólistom Stuttgard Ballet. Na výchove týchto talentov sa spolupodieľala s K. Alaverdijan, ktorá na Konzervatóriu v tom období viedla chlapčenské ročníky. Ako sa sama vyjadrila, spolupráca pri výchove tanečníkov je mimoriadne dôležitá a je výsledkom pôsobenia celej školy, nie len jedného pedagóga. Pod tanečné umenie jej žiakov sa podľa jej slov nepodpísala len ona, ale aj R. Avnikjan, B. Juldašev či choreografi ako I. Holováč, či E. Záhoráková.

K. Š. sa nikdy nevenovala tanečnej publicistike ako hlavnej činnosti. Sama sa vyjadrila, že jej písanie nebolo porovnateľné s tanečnými recenzentmi – hoci ich bolo ako šafranu. Pritom sa práve jej príspevky ako rozhovor s N. Horečnou, profil G. Starostovej-Herényovej či recenzie premiér vyznačujú iskrivým zmyslom pre humor, rozsiahlymi vedomosťami, ktoré prezentovala ľahkým a zrozumiteľným štýlom. K. Š. svojimi zdanlivo jednoduchými príspevkami prispela k voľnejšiemu smerovaniu tanečnej publicistiky. Dokázala, že aj o tanci sa dá písať zrozumiteľne a s ľahkosťou.