Ľudovú školu vychodil vo Veľkom Krtíši, nižšie gymnaziálne triedy na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici (1828 – 1832). Vyššie triedy gymnázia absolvoval v rokoch 1832 – 1835 v Kežmarku, kde došlo k jeho národnému uvedomeniu. Následne študoval teológiu na evanjelickom lýceu v Bratislave (1835 – 1839). Tu sa stal žiakom a stúpencom Ľ. Štúra, aktívne sa zúčastnil na pamätnom výlete štúrovcov na Devín, kde prijal meno Horislav (1836). Počas prázdnin vyvíjal ochotnícku aktivitu medzi divadelníkmi v Liptovskom Sv. Mikuláši, kde sa uplatnil aj ako dobrý herec. Divadlo nakoniec považoval za dobrý prostriedok rozvíjania národného života. Okrem toho bol členom Spoločnosti česko-slovanskej (1835 – 1837) a po jej zákaze i Slovanského ústavu, ktorý začas i viedol. V Bratislave ho pre mimoriadne rečnícke schopnosti začali nazývať slovenským Cicerom. Po Štúrovom odchode do Halle prevzal jeho miesto a ostal krátko pracovať ako námestník prof. J. Palkoviča na Katedre reči a literatúry česko-slovenskej (1839 – 1841). Vo svojich publicistických začiatkoch sa venoval národnej apologetike.

V ďalšom období pôsobil ako kaplán v Tisovci (1841 – 1847), kde zredigoval a vydal Zpěvník evanjelický (1842), založil knižnicu, nedeľnú školu, spolok miernosti, hospodársky spolok atď. Už tu sa stal postupne osobnosťou celonárodného významu. V osvetovej a ľudovýchovnej činnosti sa prejavoval mimoriadne obetavo a nezištne. Je autorom jedného z prvých protialkoholických beletristických spisov v troch dieloch Beda a rata (1846 – 1847). Rozvoju slovenskej kultúry napomáhal i ako spoluzakladateľ a aktívny člen spolku Tatrín (1844 – 1848). V tomto čase už príležitostne prispieval do Štúrových Slovenských národných novín (1846 – 1847). Jeho dohromady štyri príspevky však mali len informatívny a mobilizačný charakter.

V spolupráci s Š. M. Daxnerom a J. D. Čipkom vydal dva zväzky zábavnej beletristickej zbierky pre deti Zornička (1846, 1847), ktorá sa stala vzorom tvorby poézie určenej detskému čitateľovi. Bola prvým dielom pre deti v novej spisovnej slovenčine, v ktorom zároveň začínal prevažovať estetický aspekt nad didaktickým. V tejto línii pokračoval vydaním dvoch zborníkov Rečňovaniek pre slovenské školy (1850 – 1855). Pre deti tvoril aj autorsky. Táto jeho literárna činnosť kvalitatívne prevyšuje jeho ostatnú básnickú tvorbu (ako prvý zo štúrovcov vydal zbierku Básne, 1840).

V duchovnej práci pokračoval ďalej už ako farár najprv v Hosúsove (Dlhej Vsi, 1848 – 1850). Za činnosť v meruôsmych rokoch bol postavený v novembri 1848 pred štatariálny súd v Plešivci, no čoskoro bol oslobodený.  Ďalším kňazským pôsobiskom sa mu stala obec Rozložná (1850 – 1862), kde takisto pokračoval v bohatej osvetovej činnosti.

Z tohto obdobia pochádza aj jeho správa o ochotníckom divadelnom predstavení v obci Ratková z 2. októbra 1859, ktorú uverejnil v prílohe Priateľ školy a literatúry časopisu Cyrill a Method. Píše, že je to konečne po pätnástich, resp. deviatich rokoch slovenské divadelné predstavenie („v milohlasnej slovenčine našej“) na Gemeri. Šlo o inscenáciu Incognito uvádzanú pod autorstvom Beskydova (pseudonym J. Palárika). Autor krátkej recenzie vyzdvihol samotnú hru, ocenil nielen dramatika (ktorý „driemoty slovenské kriesil a národný život náš obživoval“), ale i obsadenie hlavných postáv a najmä veľký divácky ohlas, ktorý spôsobil, že sa na premiéru v dvorane mestského domu zďaleka nedostali všetci záujemcovia, a preto hneď na druhý deň sa musela konať prvá repríza. V článku sa píše, že inscenácia prebehla bez chyby, čoho dôkazom je, že mlčať ostali i neprajníci slovenského národa, ktorí sa tiež nachádzali medzi divákmi. Tak sa predstavenie ratkovských hercov mohlo stať aj vecou národnej cti. Divadelní ochotníci výnos z predstavení venovali na evanjelickú školu a. v. v Ploskom.

V roku 1862 na dlhšie zanechal duchovnú službu a nasledujúce obdobie strávil ako učiteľ slovenského jazyka, literatúry, dejepisu, zemepisu a vierouky na prvom slovenskom gymnáziu vo Veľkej Revúcej, kde ostal až do jeho zatvorenia po obvinení zo šírenia panslavizmu (1862 – 1874). Bol jeho prvým správcom a túto funkciu vykonával okrem dvoch školských rokov až do nedobrovoľného zániku gymnázia. Rozhodujúcou mierou sa zaslúžil nielen o vznik školy, ale i o to, že gymnázium sa stalo významným strediskom rozvoja slovenského spisovného jazyka po hodžovsko-hattalovskej úprave z roku 1851. Bol autorom 14 učebníc (všetky ostali v rukopise). V začiatkoch svojho pedagogického pôsobenia písal pre Pešťbudínske vedomosti (1862 – 1864) o pedagogických a spoločenských témach.

Revúcke gymnázium sa aj vďaka jeho zásluhe stalo významným strediskom rozvoja ochotníckeho divadla, keď počas jeho existencie študenti so svojimi profesormi nacvičili 22 inscenácií, z toho bola viac ako polovica od slovenských autorov (o. i. J. Chalupka, J. Záborský, J. Palárik, V. Pauliny-Tóth, S. Ormis, D. Laciak). Zájazdy robili aj do okolitých obcí (Ratková, Klenovec, Kokava nad Rimavicou, Tisovec), cez prázdniny aj ďalej (Dolný Kubín, Mošovce…). O ochotníckom divadle revúckych študentov v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch 19. stor. pravidelne písal správy ich učiteľ G. Lojko do Pešťbudínskych vedomostí.

Po mnohostrannej učiteľskej a osvetovej činnosti, ktorá ho zaraďuje k najvýznamnejším osobnostiam slovenskej pedagogiky, sa vrátil ku kňazskému povolaniu ako farár v Kraskove, v tom čase najchudobnejšej farnosti v Malom Honte (1875 – 1891). Znemožnenie pedagogickej práce mu umožnilo nájsť si viac času na štúdium a písanie (o. i. sa stal spoluautorom dejín revúckeho gymnázia). V tom čase prispieval do slovenských periodík Sion, Slovenský obrázkový kalendár a Slovenské pohľady. Začiatkom roku 1891 vo vysokom veku a pre zdravotný stav odišiel do výslužby.

Patril k popredným predstaviteľom štúrovskej generácie na Gemeri a vôbec k najvýznamnejším reprezentantom slovenského národného hnutia v 19. storočí. Podnecoval rozvoj slovenskej literatúry a vzdelanosti. Už počas svojho študijného pobytu v Bratislave inicioval myšlienku zberateľstva ústnej ľudovej slovesnosti. Prvé rozprávky uverejnil vo Francisciho rukopisnom Prostonárodnom zábavníku (1842 – 1843). V spolupráci s J. D. Čipkom a Š. M. Daxnerom vytvoril tzv. Codex tisovský, rukopisnú zbierku slovenskej ľudovej tvorivosti a základ neskorších vydaní slovenských ľudových rozprávok. Prostredníctvom J. Francisciho získal pre túto prácu P. Dobšinského, s ktorým vydali prvých 64 rozprávok v šiestich zväzkoch Slovenských povestí (1858 – 1861). V rámci tejto spolupráce zodpovedal za zber, zapisovanie a výber jednotlivých rozprávok, ako aj ich spracovanie a štylizáciu. Napriek tomu, že bol iniciátorom tohto neoceniteľného projektu, v ďalšej práci už nechal pokračovať iba dovtedajšieho redaktora a vydavateľa P. Dobšinského, keď sa rozhodol pre miesto správcu gymnázia vo Veľkej Revúcej. Mal zásadný vplyv na podobu Slovenských prostonárodných povestí, preto je historickou nespravodlivosťou, že v pamäti národa ostali zachované len ako Dobšinského rozprávky.