Počas štúdia na gymnáziu v rodnom meste navštevoval divadelný krúžok Hviezdoslav. Jeho kontakt s dramatickým umením pokračoval vo vysokoškolskom súbore Divadla mladých. V roku 1951 absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave – odbory slovenčina, filozofia, divadelná veda. Vzťah k ochotníckemu divadlu sa mu stal východiskom pre formovanie divadelného profesionalizmu. Venoval sa prekladom divadelných hier z poľštiny a češtiny.

Od roku 1951 pôsobil ako referent a vedúci divadelného oddelenia na Povereníctve školstva, vied a umení. Publikoval v časopise Film a divadlo a v revue Slovenské divadlo, najmä recenzie, ktoré mapovali dianie v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, Krajovom divadle v Nitre a Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Venoval sa aj Východoslovenskému súboru Dedinského divadla. V tomto období začal vo svojich odborných príspevkoch a recenziách klásť dôraz na úlohu umenia, v ktorom je intenzívne cítiť odraz doby, obrovské spoločenské a hospodárske premeny, rozmach vedy a techniky. Divadlo chápal ako prostriedok boja socialistických princípov o spoločenské vedomie. Pri analýzach inscenácií zahraničných hier reflektoval názory odborníkov, ktoré konfrontoval so svojím videním textu. V recenziách u neho dominovali najmä hodnotenia hereckej zložky. Ako ctiteľ Stanislavského metódy J. S. odmietal hereckú živelnosť a intuitívny prístup k umeleckej tvorbe. V krajových a oblastných divadlách upozorňoval na neškolených hercov, bol odporcom hereckej improvizácie. Upozorňoval na nevyhnutnosť zvládnutia javiskovej reči.

V roku 1957 vznikol Zväz slovenských divadelných umelcov na čele s A. Bagarom. O rok neskôr sa J. S. stal vedúcim tajomníkom tohto zväzu. Podliehali mu všetky slovenské divadlá, bábkové divadlá, Ukrajinské národné divadlo v Prešove a Maďarské oblastné divadlo v Komárne. Pod činnosť J. S. patrila organizácia a usmerňovanie slovenských profesionálnych divadiel ideovo a administratívne. Na tejto pozícii pôsobil až do roku 1987.

Vo svojich článkoch akcentoval potrebu uvádzať ruskú a sovietsku dramatiku. Od režiséra žiadal umelecko-ideový názor. V štúdii Súčasná zahraničná dráma na slovenských scénach (1957), kde sa vrátil k obdobiu rokov 1945 – 1956, vystupoval proti hrám, ktoré sú ovplyvnené filozofickým smerom – existencializmom. Podľa J. S. existencializmus uplatňoval protirealistické tendencie v divadelnej tvorbe. J. S. sa jednoznačne negatívne postavil proti uvádzaniu hier, ktoré podľa neho odrážajú rozkladnú ideológiu kapitalizmu. Divadlo chápal ako umenie spoločensky bojujúce, ktoré má diváka podnietiť k angažovaniu sa na budovaní socialistického sveta.

J. S. aktívne písal o zájazdoch SND Bratislava do zahraničia a podnecoval k väčšej spolupráci medzi vtedajším Československom a spriatelenými krajinami socialistického bloku. V šesťdesiatych rokoch sa zaujímal najmä o inscenácie na Novej scéne v Bratislave. V sedemdesiatych rokoch prispieval do periodík: Práca, Život, Nové Slovo, Javisko.

V roku 1971 sa stal vedúcim dramaturgom činohry Slovenského národného divadla. Túto funkciu zastával do roku 1976. V diskusnom príspevku Konferencia o súčasnej slovenskej dráme (Slovenské divadlo, č. 2/1973) písal o nevyhnutnosti uvádzania pôvodnej domácej dramatickej tvorby. Ako dramaturg poukazoval aj na nezáujem divadiel o inscenovanie diel pre deti a mládež.

V osemdesiatych rokoch písal pre Pravdu, Ľud, Slobodu a Smenu, kde uverejňoval príspevky k jubileám významných slovenských umelcov. J. S. písal aj komentáre a hodnotenia k celoslovenským prehliadkam ochotníckych súborov. Z profesionálnych zoskupení obzvlášť venoval pozornosť prehliadke oblastných divadiel na Májovej divadelnej Nitre.

J. S . ostal aktívny v písaní o divadelnom umení aj po odchode do dôchodku. Niekoľko rokov pôsobil už ako penzista v pozícii redaktora Filmu a divadla pre oblasť činohry. V roku 1996 publikoval v Slovenskom divadle rozsiahlu štúdiu s názvom Z histórie Divadla Petra Jilemnického v Žiline, v ktorom zachytil jeho činnosť od ochotníctva až po vytvorenie profesionálneho súboru.