Vlastným menom Ladislav Mészároš. V rokoch 1925 – 1929 navštevoval ľudovú školu v Pohraniciach. Neskôr sa presťahoval do Nitry, kde v rokoch 1934 – 1937 absolvoval obchodnú školu. Ako herec pôsobil 1937 – 1938 v Slovenskom komornom divadle Emílie Wagnerovej, 1938 – 1939 v Stredoslovenskej divadelnej spoločnosti Márie Novákovej, 1939 – 1945 v Slovenskom ľudovom divadle, kde sa stal umeleckým vedúcim činohry a začal režírovať veľkú časť repertoáru. Po oslobodení pokračoval v kariére režiséra 1945 – 1946 v Slovenskom národnom divadle, neskôr v rokoch 1946 – 1951 v novovzniknutej Novej scéne v Bratislave, kde začínal réžiami pre deti a neskôr veseloherným repertoárom. Zároveň vyučoval hereckú prípravu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a Štátnom konzervatóriu. Počas pôsobenia v NS režíroval Ľ. S. dovedna trinásť titulov. K najúspešnejším patrili Chalupkov Juvelír (1947), Molièrove Smiešne preciózky a starofrancúzska fraška Advokát Patelin (uvedené ako jedna inscenácia, 1947), Živnosť pani Warrenovej G. B. Shawa (1949) či inscenácie, na ktorých sa podieľal aj autorsky ako dramatizácia Záborského prózy Dva dni v Chujave (1950) a pôvodná historická dráma Knieža Rastic (1951). V začiatkoch svojich réžií presadzoval princípy štylizácie, skratky a symbolu. Zo svojich režisérskych skúseností napísal knihu Príprava režiséra (1949). Po odchode z divadla pôsobil nasledujúce roky ako dramatik a redaktor. V rokoch 1954 – 1958 pôsobil ako redaktor časopisu Divadlo, 1958 – 1961 v slobodnom povolaní, 1961 – 1970 bol hlavným redaktorom časopisu Film a divadlo.

Literárne začiatky Ľ. S. sa spájajú s prózou s detektívnou zápletkou Vrah za oponou (1940), historickou hrou Úsvit, ktorú vydal pod pseudonymom Ladislav Slavko (inscenovaná 1942, knižne 1943). Ďalej napísal historickú drámu Knieža Rastic (1951), Dobrodinci (1952). V päťdesiatych rokoch sa vo svojej tvorbe venoval téme kolektivizácie: Puknutý mliečnik (1955), Dobrá duša (1956), Magda Burčová (1957), ale aj téme SNP v hrách Búrlivé leto (spolu s J. Spitzerom, 1955), Návrat (1956). Socialistickej ideológii sa nevyhol ani v ďalších svojich prozaických a dramatických dielach Spoza humna (1958), Prosté hrdinstvá, Prebudená zem (obe 1961), spoločensko-kritický charakter mala dráma Plyšová kanapa (1960), Belasé obrúčky (1964), Sestry Márie Magdalény (1970). Venoval sa aj úpravám slovenských klasikov: J. Chalupku Juvelír (pod pseudonymom Milan Oravec, 1943, knižne 1949), J. Záborského Dva dni v Chujave (pod názvom V Chujave, inscenované 1950). Je autorom televíznej hry Táto noc sa nikdy nevráti (1969) a zborníka monológov a scénok Sťahovaví vtáci (1965).

Ľ. S. prispieval do programových bulletinov, uverejňoval štúdie a články s kultúrno-politickou problematikou, ale i o slovenskom divadelníctve, taktiež glosy, reportáže a fejtóny v časopisoch Kultúrny život, Divadlo, Film a divadlo a i. Vo svojich úvahách o divadle Ľ. S. zdôrazňoval potrebu slohovej ucelenosti, ktorá odrážala umeleckú dokonalosť javiskového diela. Inklinoval k zveličovaniu vo všetkých zložkách inscenácie, preferoval štylizovaný herecký prejav, kostýmy i scénu.