Gymnaziálne štúdiá absolvoval v Trnave a Kláštore pod Znievom, kde zmaturoval roku 1936. Ďalšie vzdelanie získal na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského/Slovenskej univerzity v Bratislave, ktorú navštevoval v období rokov 1936 až 1940. Po skončení vysokej školy sa zamestnal ako redaktor kultúrnej rubriky denníka Slovák, kde vytrval až do jeho zániku na konci druhej svetovej vojny (1945). V novinárskej práci pokračoval aj po zmene režimu, najprv v periodiku Čas (1945 – 1948) a po ďalšej zmene politickej situácie v denníku Ľud (1948 – 1960) až do svojej smrti. Vo všetkých redakciách, v ktorých pôsobil, bol pod vplyvom novinára a prekladateľa K. V. Rypáčka. Po Rypáčkovom odchode z Ľudu v roku 1950 ďalej rozvíjal jeho odkaz a aj v období socialistického schematizmu dokázal udržiavať vysokú úroveň kultúrnej rubriky. Písal aj do Nášho národa, Večerníka a i. Po roku 1948 sa stal členom Zväzu československých novinárov.

Ako publicista sa zaoberal výtvarným, slovesným a dramatickým umením prostredníctvom recenzií výstav, literárnych a filmových diel, no svoj záujem sústredil predovšetkým na oblasť slovenského profesionálneho, ale i amatérskeho divadelníctva. Pre jeho kritiky bratislavských a mimobratislavských inscenácií je typický analytický prístup od dramatickej predlohy k jednotlivým zložkám divadelnej inscenácie. Aktívny bol i pri vytváraní bulletinov k premiéram divadelných inscenácií, kde reagoval na aktuálne otázky týkajúce sa ich percepcie a všeobecne i divadelnej kritiky. Okrem toho reflektoval aj univerzálne kultúrne a spoločenské otázky. Písal články a štúdie o významných osobnostiach svetovej literatúry.

Reflexii podrobil aj divadelnú kritiku samu osebe v esejisticky ladenom texte Slovo o našej divadelnej kritike (1948). Vyjadril počudovanie nad tým, že vývoj divadelnej kritiky zaostával za celkovým vývojom slovenského divadla. Bol presvedčený, že v historickom a spoločenskom kontexte si slovenské divadlo spočiatku zasluhovalo viac zhovievavého kladného porozumenia než objektívne prísnych hodnotení. Svojím spôsobom žiadal, aby kritici k svojim objektívnym analýzam pridali aj empatický postoj, ktorý by zohľadňoval špecifický kontext slovenského divadelníctva či konkrétneho súboru a smerom k tvorcom inscenácií bol i láskavo-konštruktívny. Zdôrazňoval veľkorysosť pri posudzovaní a citlivosť aj voči snahám realizačného tímu, ktoré mali byť zahrnuté do celkovej reflexie inscenácie a determinovať výsledné hodnotenie kritika. Odmietal tzv. pózu bezcitného kritika a žiadal, aby výchovno-poučný tón zmizol z našej divadelnej kritiky. Konečným cieľom slovenskej kritiky malo byť nekompromisné prísne kritické stanovisko, ktoré malo smerovať naše divadlo k európskej úrovni, no zároveň malo zohľadňovať aktuálny divadelný vývin u nás a dovtedy byť naplnené ohľaduplnosťou. Negatívny postoj zaujímal ku kritikom, ktorí tú-ktorú inscenáciu hodnotili viac ako literárny fakt, než konkrétnu javiskovú realizáciu, t. j. zaujímal ich viac obsah hry ako konečný divadelný tvar. Tvrdil, že vzhľadom na nízku vzdelanostnú úroveň publika je naozaj nevyhnutné najprv predstaviť obsahovú stránku dramatickej predlohy a až potom prejsť k analýze jej javiskového stvárnenia. Ústredným kritériom pri réžii boli preňho štýlová jasnosť u režiséra a výsledná štýlová jednota inscenácie, no žiadal pochopenie aj pre menej úspešné hľadanie správneho tvaru, ktoré mohlo mať vývinový význam a posunúť napriek svojim nedostatkom divadlo a jeho tvorcov v niečom vpred. Zásadným vývinotvorným faktorom, ktorý mal pozitívne determinovať slovenské divadlo, mala byť diskusia, ku ktorej vyzýval všetkých účastníkov divadelnej komunikácie.

Do slovenčiny preložil vrcholné diela francúzskej dramatickej (P. A. C. de Beaumarchais, Molière, R. Rolland a. i.) a v menšej miere prozaickej literatúry (V. Pozner a i.). Jeho snahu o kvalitu prekladu podčiarkuje spolupráca s viacerými renomovanými odborníkmi vo svojej oblasti. Za preklad Molièrových komédií do slovenčiny bol vyznamenaný in memoriam Cenou J. Hollého. Pri niektorých vytvoril kvôli veršovaným častiam prekladateľskú dvojicu s básnikom V. Mihálikom (Škola žien, 1948; Učené ženy, 1950), iné preložil sám (Don Juan, 1959). Z dramatickej tvorby R. Rollanda priniesol do slovenčiny tri tituly – Hra o láske a smrti, Príde čas a Vlci (všetky v roku 1957). Okrem toho sa postaral aj o preklad veselohry E. M. Labichea Pán Perrichon na cestách (1954), divadelnej hry Husári P.-A. Bréala (1958) či Beaumarchaisovej komédie Figarova svadba (1961).

Prekladal aj z českého jazyka. V spolupráci s V. Turčánym v slovenčine vydal Jiráskovu trilógiu Medzi prúdmi (1953) a s pomocou I. Minárika takisto Jiráskovo dielo Susedia – Skaláci (1956). Z českej prózy napríklad pridal aj Haškove Veselé poviedky s obrázkami Josefa Ladu (1955), z jeho tvorby pre deti v spolupráci s L. Novomeským i výber z jeho rozprávok Zatvorený lev (1962) a pre detského diváka v slovenskom jazyku sprístupnil rozprávkovú hru J. K. Tyla Čert na zemi (1956).

Bol autorom doslovov k prekladom z cudzojazyčných literatúr – napr. k Beaumarchaisovej komédii Barbier sevillský (1960).