Pochádza z kultúrne rozhľadenej martinskej rodiny. Jeho otec Jozef (1912 – 1981) bol redaktorom niekoľkých periodík a počas svojej učiteľskej kariéry aktívne hrával ochotnícke divadlo. V. Š. po maturite na Jedenásťročnej škole (1956 – 1959) v roku 1965 absolvoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Témou jeho diplomovej práce bola história slovenských divadelných časopisov v rokoch 1918 – 1953. Počas štúdia začal pracovať ako redaktor kultúrneho oddelenia denníka Smena (1964 – 1969). V období rokov 1969 – 1973 pôsobil v Československej televízii, kde redigoval a režíroval dokumentárne a publicistické filmy, všetky boli venované práve umeleckým témam. Neskôr pôsobil ako redaktor (niekedy i šéfredaktor) umenovedných a kultúrnych periodík Javisko, Nové slovo a Dialóg, v rokoch 1990 – 1994 bol ústredným riaditeľom Slovenského rozhlasu, neskôr (1994 – 1998) vykonával funkciu riaditeľa tlačového odboru Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky a hovorcu prezidenta Michala Kováča. V rokoch 1997 – 2018 sa venoval pedagogickej činnosti na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde viedol prednášky z dejín slovenského a českého divadla i tvorivé kritické semináre. V roku 1996 sa habilitoval na docenta, v roku 2004 získal pedagogickú hodnosť profesora. Počas svojej kariéry bol ocenený niekoľkými vyznamenaniami, buď za konkrétne monografické diela alebo celkovú teatrologickú tvorbu (Prémia Slovenského literárneho fondu za knihu Slovenské ochotnícke divadlo 1830 – 1980, 1983; Prémia Slovenského literárneho fondu za knihu Divadlo, ktoré vzniklo, 1984; Výročná cena Zväzu slovenských dramatických umelcov, 1986; Cena ministra kultúry za celoživotné dielo, 2015; Cena SC AICT za mimoriadny prínos v oblasti divadla, 2018).

V. Š. začal písať prvé samostatné texty, medzi nimi aj divadelné recenzie ešte pred nástupom na vysokoškolské štúdiá v Bratislave. Publikoval ich v regionálnych novinách Cieľ v Žiline (1959 – 1960). Už počas profesionálnych žurnalistických začiatkov v Smene sústredil svoju pozornosť na umeleckú recenzistiku. Jeho prvé texty preto logicky prezrádzajú viac novinárske než teatrologické východiská – zrozumiteľnú štylistiku a čitateľsky pútavý slovník, ale ešte neobratné pomenovanie jednotlivých javiskových komponentov. No už tieto útvary napovedali o autorovej erudícii v mnohých kultúrnych oblastiach – histórii, literatúre, výtvarnom umení či sociológii. Spočiatku písal výhradne recenzie na mimobratislavské scény, najmä na tvorbu martinského divadla. Tak spolu so svojim generačnými spolupútnikmi – J. Jaborníkom, L. Čavojským, S. Vrbkom a i. dopomohol k systematickej reflexii dobovej kondície regionálnych činoherných divadiel, ktorým sa dovtedy kritika (mimo zájazdov v hlavnom meste) venovala minimálne. Jeho prvá recenzia na inscenáciu Slovenského národného divadla hodnotila naštudovanie drámy J. P. Sartra Diabol a Pán Boh (premiéra 18. 12. 1965). Už na nej je badateľný kvalitatívny progres V. Š. vrátane vzácnej symbiózy publicistického štýlu a teatrologických znalostí. K pilierom jeho autorského rukopisu začali patriť plastický slovník, vyhýbanie sa literárnym akademizmom, obsahom aj formou výstižné charakteristiky jednotlivostí aj celku recenzovanej inscenácie.

Recenzie V. Š. sa vyznačujú pevnou štruktúrou. V úvode vždy predstaví autora a jeho dielo. Nejde však o enumeratívne vymenovávanie faktov či literárny ponor, ale o kontextuálne uvažovanie nad inscenovaným textom a širšími súvislosťami, ktoré recenzent následne prepája s pútavou analýzou konkrétneho scénického naštudovania. Jadro textu vždy tvorí rozbor režijného komponentu ako hlavného určovateľa koncepcie. V. Š. sa pritom vyhýba ponaučeniam určeným pre tvorcov či elitárskemu nadhľadu, ako to bývalo zvykom pri recenzentskej činnosti jeho starších kolegov. Od druhu periodika, kam V. Š. písal, záležalo na vrstevnatosti analýzy jednotlivých javiskových zložiek. Prvé roky, keď publikoval v kultúrnej rubrike denníka Smena, herectvo spomínal len okrajovo a väčšinou sa uspokojil s priblížením výkladu postavy, nie konkrétnym pomenovaním interpretových výrazových prostriedkov. Výtvarnej a hudobnej zložke sa venoval však ešte marginálnejšie (ak nešlo o nosné prvky režijnej výpovede) a vystačil si pri nich so všeobecnými žurnalizmami. Ak však boli recenzie určené do periodík, ktoré divadelným recenziám ponúkali väčší priestor, tak ho V. Š. plnohodnotne využil. Najmä pri textoch v Novom slove, kde vystriedal skôr fejtonistickú než analytickú kritičku K. Hrabovskú, je badateľný značný posun v pohľade na proporčnosť recenzií. Každému komponentu venuje náležitú pozornosť, zaraďuje ho nielen do kontextu a funkčnosti v konkrétnej inscenácii, ale často ho vníma aj v širších koreláciách daného tvorcu. Preto jeho recenzie z obdobia sedemdesiatych a osemdesiatych rokov unisono patria k najrelevantnejším kritickým svedectvám o umeleckej úrovni divadelných scén v Bratislave, Martine, Nitre a príležitostne aj v iných mestách. Štýl V. Š. v tomto období dosahuje zenit a svojou neideologickosťou, čitateľskou prístupnosťou a uvažovaním v širokých i mimoscénických dimenziách sa zaradil medzi najzásadnejších mienkotvorných domácich teatrológov. Jeho najdôkladnejšie analýzy inscenácií vznikli v rámci analytických štúdií pre revue Slovenské divadlo (napr. vyčerpávajúca stať o režijnej koncepcii Troch sestier M. Pietra na Novej scéne z roku 1972) alebo v rámci tzv. interných hodnotení jednotlivých divadiel, kde mal vďaka neobmedzujúcemu novinovému priestoru dostatok možností na hĺbkový rozbor horizontál i vertikál inscenácie.

V jeho recenziách je badateľný príklon ku generačne alebo názorovo spríbuzneným tvorcom či umeleckým telesám. Pri práci si V. Š. zachováva prísny objektívny odstup (čo je charakteristické pre jeho celkovú tvorbu) a dokáže byť voči nim aj otvorene kritický, ale jeho recenzie a štúdie o tvorivých výsledkoch M. Pietra, Ľ. Vajdičku, súborov Divadla na korze či rôznych zoskupení malých javiskových foriem zreteľne vypovedajú o vzájomnom umeleckom porozumení. Vďaka tomu v recenziách dosahuje ešte pregnantnejšiu charakteristiku inscenačných zámerov, špecifík jednotlivých komponentov aj tematických presahov.

Pri tvorbe V. Š. nemožno obísť niekoľko ďalších osvetovo-divadelných aspektov. V období sedemdesiatych až osemdesiatych rokov uvádzal televízny cyklus prevzatých divadelných inscenácií pod názvom Pozývame vás do divadla. V nich nebol len sprievodcom, ktorý na úvod vysielania a cez prestávku predstavenia televíznym divákom stručne priblížil problematiku diela a kvality inscenácie, ale priamo zasahoval aj do výberu jednotlivých titulov. Vďaka tomu sa pre históriu zachovali vzácne audiovizuálne záznamy emblematických inscenácií modernej slovenskej divadelnej histórie.

Aktívne sa tiež zaoberal tendenciami bábkového divadla. Je autorom niekoľkých teoreticko-historických štúdií, ale aj recenzií aktuálneho inscenačného diania v divadlách určených pre deti a mládež. Okrem profesionálneho činoherného divadla svoju pozornosť sústredil aj na reflexiu česko-slovenskej ochotníckej činohernej a bábkarskej sféry. Bol pravidelným členom porôt prehliadok a festivalov a svojou metodickou i hodnotiteľskou činnosťou prispel k emancipácii tuzemského moderného amatérskeho divadelníctva.

Okrem recenzistiky súdobého divadelného života a tvorby teatrologických štúdií či encyklopedických hesiel sa od začiatku kariéry venoval aj domácej – profesionálnej aj ochotníckej – divadelnej histórii. Jeho kľúčovými dielami staršieho dáta sú monografie o prehliadanom slovenskom dramatikovi – Jozef Hollý a slovenské divadelníctvo: na 90. výročie narodenia (1969), vo svojom druhu na Slovensku jedinečný profil herečky N. Hejnej s rovnomenným názvom (1986), kronika histórie amatérskeho divadla (s L. Čavojským) Slovenské ochotnícke divadlo 1830 – 1980 (1983) alebo svojou komplexnosťou prelomové dielo o dlhodobo tabuizovanom období našich divadelných dejín – Slovenské činoherné divadlo 1938 – 1945: pokus o náčrt problematiky (1993). Obsiahle monografie venoval histórii martinského a neskôr i nitrianskeho divadla – Divadlo, ktoré vzniklo: štyridsať rokov divadla SNP v Martine (1984) a Divadelná Nitra: 50 rokov slovenského profesionálneho divadla v meste (1989). Prináša v nich plastický pohľad na estetické determinanty, historické ruptúry aj inscenačné výsledky oboch divadiel.

Od druhej polovice deväťdesiatych rokov pravidelne publikoval krátke kritiky či obsiahlejšie recenzie v odborných periodikách Divadlo v medzičase, Teatro, Javisko, Monitoring divadiel (online časopis) a kød –  konkrétne o divadle. Jeho novšie texty, písané približne od druhého desaťročia nového milénia, disponujú stále briskným lingvistickým štýlom a umenovedným rozhľadom, ale názorovo kotvia už v miernom divadelnom konzervativizme. Svoju autorskú pozornosť v tomto čase sústredil na tvorbu troch monografií – Dejiny slovenskej drámy 20. storočia (2011), kde zastával nielen funkciu editora, ale je aj autorom kapitol o O. Zahradníkovi a K. Horákovi a najmä prehľadových štúdií, charakterizujúcich dobové, slohové a divadelné súslednosti. Následne pracoval ako hlavný zostavovateľ a spoluautor dvojdielnej publikácie – Dejiny slovenského divadla I: (do roku 1948) (2018) a Dejiny slovenského divadla II: (1948 – 2000) (2020). Často publikoval štúdie v kolektívnych zborníkoch o významných osobnostiach slovenského divadelníctva – Režisér Miloš Pietor (1992), Ctibor Filčík (1996), Hana Meličková (1996), Človek odinakiaľ: Ivan Mistrík (2007), Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti (1996), Umenie v službách totality (2001), Ferdinand Hoffmann – dramaturg, kritik, režisér (2015).

Zbierka jeho vybraných recenzií vyšla pod výstižným názvom Svedectvá o divadle (2001). Na kolekcii textov (editorka B. Čahojová), ktoré sú radené podľa osobností hodnotených režisérov, je badateľný objektívny vzostup autorského štýlu V. Š. No v mnohých prípadoch nájdeme v jeho bohatej tvorbe aj konzistentnejšie a reprezentatívnejšie kritické výstupy.