J. S. sa narodil do rodiny učiteľa v meštianskej škole. Po štyroch triedach Nižšieho reálneho gymnázia v Kolíne vyštudoval Vyššiu štátnu priemyselnú školu v Brne. V rokoch 1914 – 1920 pracoval ako technický úradník a konštruktér v Kolíne.

Od roku 1920 pôsobil so svojou prvou manželkou Gustou Stíbalovou, spisovateľkou, v Prešove. Od 1. decembra 1920 do 21. apríla 1939 bol učiteľom teoretických predmetov na Strednej priemyselnej škole v Prešove (dnes Stredná priemyselná škola stavebná Prešov). Od 9. decembra 1921 do konca školského roku 1921/1922 bol výpomocným učiteľom chémie na Šafárikovom československom štátnom reálnom gymnáziu v Prešove. Pomáhal aj s chodom bábkového divadla, ktoré tam práve v tom roku založili.

Spektrum jeho činností bolo veľmi široké. Ako zástupca prešovského odboru Klubu československých turistov sa (bez úspechu) snažil do správy klubu získať Šarišský hrad, aby mohli pracovať na jeho obnove. Koncom dvadsiatych rokov 20. storočia spolupracoval na projekte elektrifikácie mestského bitúnku, v tridsiatych rokoch bol súdnym automobilovým poradcom pri Krajskom súde v Prešove, členom mestského zastupiteľstva, predsedom mestskej stavebnej technickej komisie, pokladníkom mestskej knižničnej rady, referentom Civilnej protileteckej obrany, usporadúval prednášky o výchove k bezpečnosti na školách a mal na starosti školskú knižnicu. Široký bol aj záber jeho publikačnej činnosti. Okrem novinových a časopiseckých článkov publikoval príspevok aj v zborníku Pamätník slovenského školstva za účinkovania prezidenta T. G. Masaryka (1936).

K výrazným témam jeho záujmu patrilo bábkové divadlo. S manželkou boli členmi bábkového súboru Telovýchovnej jednoty Sokol v Prešove. O sokolskom dianí pravidelne informovali v periodikách Zpravodaj sokolskej župy Východoslovenskej a Věstník sokolský (napríklad v číslach 29/1930, 40/1931, 23/1933).

Po smrti manželky Gusty (22. 11. 1937) ju nahradil v redakčnom kruhu českého časopisu Loutkář, v ktorom od druhej polovice dvadsiatych rokov uverejňoval články o bábkarskom dianí na východnom Slovensku, najmä v rubrike Hlídka sokolských loutkářů. V rámci tejto rubriky v príspevku Sokolské lútkarstvo na Slovensku r. 1931 píše, že v priebehu uplynulého roka vybavil stodva listov a udržiaval kontakt so všetkými župnými bábkarmi a redaktormi. V časopise Naše loutky uverejnil článok Loutková divadla na východním Slovensku, kde vyzdvihuje pedagogický prínos bábkového divadla. Aj tento príspevok, ako mnohé ďalšie, zakončuje volaním po slovenských bábkových hrách.

J. S. je tiež autorom krátkej scénky A teď ukázka, jak u nás Kašpárek učí malé děti poslouchat „jako hodiny“, ktorú uverejnil v časopise Loutkář. V predchádzajúcom čísle časopisu uverejnil technický návod, ako k tejto hre vyrobiť scénu – hodiny. V čísle 4/1929-30 uverejnil podrobný návod aj s technickým nákresom Zhotovení draka v Sokole v Prešově.

Gro publicistickej práce J. S. na Slovensku je spojené s denníkom Šariš, kde okrem celého mena používal aj skratky „Stal.“ a „St.“. Písal o Telovýchovnej jednote Sokol na východnom Slovensku, bezpečnosti automobilovej dopravy, o živote a diele Miroslava Tyrša, koncerte Prešovskej filharmónie, o Mestskej hudobnej škole v Prešove, o problémoch pedagogiky aj o otvorení novej nemocnice v Prešove.

V roku 1932 uverejnil v Šariši dva články podrobne sa zaoberajúce hosťovaním Divadla Spejbla a Hurvínka v Prešove: Sviatok prešovských bábkarov – Spejbl a Hurvínek v Prešove a Majster bábkarov Skupa v Prešove. Publikoval tu aj recenziu na inscenáciu Naši furianti Dramatického odboru Sväzu československých rotmajstrov.

Dôležitá je aj jeho publikačná činnosť v zborníku Český lid: sbornik pro studium lidu československého v Čechách, na Moravě, ve Slezsku, na Slovensku a v Podkarp. Rusi. Ide o najstarší český etnologický časopis. V rokoch 1927 – 1932 v ňom uverejnil 17 článkov. Zaznamenal piesne, zvyky a povery zo Šariša, betlehemskú hru, ako sa hrala na Šariši, svadobné zvyky, liečiteľské postupy a slovník vybraných nárečových slov. Tri články v zborníku uverejnila aj jeho manželka Gusta. Manželov Stíbalovcov teda môžeme označiť aj za amatérskych zberateľov národopisného materiálu.

Podľa uznesenia vlády Slovenského štátu zo dňa 18. marca 1939 č. 2622/1939 o prepustení českých pracovníkov, pretože nemali slovenskú národnosť, rozviazala Stredná priemyselná škola v Prešove s J. S. pracovný pomer. J. S. sa vrátil do Protektorátu Čechy a Morava, kde učil na viacerých školách. Bezprostredne po druhej svetovej vojne ho Ministerstvo školství a osvěty poverilo, aby zistil stav všetkých odborných škôl v nemeckom pohraničí. Od roku 1946 až do smrti žil a pracoval v Kolíne.