Študoval na gymnáziu v Levoči, Trnave (1904 – 1912), v roku 1916 ukončil štúdium na teologickej fakulte v Spišskej Kapitule a v roku 1922 bol vysvätený za kňaza. Záujem o hudbu u neho ale prevážil a v rokoch 1919 – 1922 študoval na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity hudobnú vedu u Z. Nejedlého a zároveň na konzervatóriu dirigovanie (prof. F. Spilka, prof. M. Doležil), hudobnú pedagogiku (A. Cmíral), kompozíciu (J. Křička) a spev (u L. Kadeřábka). Po skončení štúdia sa aktívne zapojil do budovania profesionálnej základne slovenského hudobného života a do výchovy obecenstva. Bol veľmi činný v organizovaní hudobného školstva na Slovensku, pôsobil ako pedagóg, umelec a publicista.

V rokoch 1916 – 1918 pôsobil ako profesor hudby a spevu na učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule a ako regenschori biskupskej katedrály, od roku 1922 ako pedagóg a tajomník Hudobnej školy pre Slovensko, 1927 – 1939 na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko, 1939 – 1945 ako úradník Nemocenskej poisťovne verejných zamestnancov, od roku 1945 ako učiteľ teoretických predmetov a zborového dirigovania na Štátnom konzervatóriu. Zároveň pôsobil 1945 – 1949 ako prednosta organizačného oddelenia v odbore umenia a zástupca prednostu odboru Povereníctva školstva a osvety, 1948 – 1950 ako externý učiteľ Ústavu hudobnej výchovy Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského, 1949 – 1950 externý učiteľ zborového spevu a dirigovania, dejín hudobnej výchovy. V rokoch 1949 – 1950 bol prvým rektorom Vysokej školy múzických umení v Bratislave, 1950 – 1957 vedúcim Katedry spevu a opernej reprodukcie VŠMU, 1950 – 1958 docent, 1958 – 1965 profesor dirigovania zboru na VŠMU, zároveň v rokoch 1956 – 1961 riaditeľom Slovenskej filharmónie. Od roku 1965 bol na dôchodku, ale naďalej pracoval (1967 – 1970) ako profesor a vedúci Katedry hudobnej výchovy na Pedagogickej fakulte UK v Trnave.

Jeho meno je už od študentských čias späté so zbormajstrovstvom, činnosťou a zakladaním speváckych zborov. Zaslúžil sa o založenie Spevokolu bratislavských učiteľov (1932 – 1945), pracoval v robotníckom spevokole Typograf v Bratislave (1936 – 1940), bol vedúcim Speváckeho zboru slovenských učiteľov (1945 – 1954), založil a viedol detský spevácky zbor pri Mestskom dome kultúry a osvety v Bratislave (1962 – 1967). Založil aj komorný súbor pri Vysokej škole múzických umení, spolupracoval so speváckym zborom Vojenského umeleckého súboru v Bratislave a so speváckym zborom Slovenského ľudového umeleckého kolektívu (SĽUK) na Sliači, v Piešťanoch a v Bratislave. Bol členom viacerých spolkov ako vedeckej rady Hudobnovedného ústavu SAV, podpredsedom Zväzu slovenských skladateľov, predsedom Zväzu slovenských skladateľov Sekcie koncertných umelcov, členom Poradného výboru pre zborový spev Osvetového ústavu v Bratislave, Ochranného družstva výkonných umelcov, Slovenskej spoločnosti pre hudobnú výchovu a i.

J. S. sa výrazným spôsobom pričinil o rozvoj Speváckeho zboru slovenských učiteľov, pod jeho vedením sa zbor od základu prebudoval, a to po stránke umelecko-pracovnej a personálnej. Zasadil sa o systematické školenie hlasov a o zmenu repertoáru so zameraním na súčasnú zborovú tvorbu. Zároveň sa staral aj o širšie hudobné vzdelanie spevákov, a to odbornými výkladmi skladieb, prednáškami z dejín hudby, z intonácie a správneho spievania. Zaslúžil sa o propagáciu novej staršej slovenskej zborovej tvorby, a to predovšetkým zaradením veľkých zborových cyklov slovenských skladateľov. Usiloval sa o špecificky slovenskú interpretačnú formu, vyplývajúcu zo svojrázneho obsahového zamerania slovenskej poézie a hudby. Premiérovo naštudoval viaceré diela, napr. Suchoňov cyklus O horách, Moyzesovo Miesto venca a i. Ako pedagóg sa podieľal na výchove viacerých významných hudobníkov (J. Haluzický, V. Adamec, L. Poljaková, J. Potočár, P. Procházka a i.). Zaslúžil sa o vypracovanie návrhu zákona o založení VŠMU, presadil nielen jej uzákonenie, ale prispel aj k vytvoreniu celej siete vysokých hudobných škôl po celom vtedajšom ČSR. Rovnako mal zásluhu na tom, že do učebných osnov vysokých škôl bola zaradená špecializácia pre odbor zborového dirigovania (popri dirigovaní orchestrálnom).

J. S. sa už v dvadsiatych a tridsiatych rokoch začal venovať umeleckej kritike a pokračoval v nej aj v povojnovom období. Spolu s I. Ballom, B. Haluzickým a A. Hořejším patril medzi zakladateľov slovenskej hudobnej kritiky. Štúdie a články publikoval v časopisoch Vatra, Slovenská hudba, Hudobná výchova, Slovenské pohľady, Nové slovo, Národná obroda, Hudba, spev, tanec, Kultúrny život a i. Jeho kritické články sa týkali predovšetkým koncertných podujatí a operných predstavení. Bol prívržencom realistickej estetiky a všímal si predovšetkým nedostatky v speváckej oblasti. Bol autorom niekoľkých učebných textov k dejinám a metodike hudobnej výchovy, teórie vyučovania spevu a zborového dirigovania, mnohé z nich ale zostali len vo forme rukopisu.