V roku 1949 absolvoval štúdium na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1980 získal titul doc. a v roku 1984 CSc. Syn Vladimír Štric, režisér. Krátko po štúdiách sa začal venovať novinárskej práci a ako redaktor pôsobil vo viacerých denníkoch a časopisoch. Začínal v denníku Smena. V rokoch 1958 – 1962, 1965 – 1968 pracoval v Predvoji, 1963 – 1964 v Kultúrnej tvorbe, 1969 – 1970 bol šéfredaktorom v Novom slove, 1970 – 1980 v dvojtýždenníku Film a divadlo. E. Š. sa pričinil o rozvoj Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde sa venoval výchove mladej umeleckej generácie. Od roku 1976 pôsobil ako pedagóg na Katedre filmovej a televíznej tvorby VŠMU, od roku 1980 bol dekanom Divadelnej fakulty VŠMU.

E. Š. písal komediálne hry, detektívky a hry z histórie a zo súčasnosti. Debutoval pásmom skečov a piesní Pozor na bodlač (Divadlo Horizont, 1962). Napísal viacero rozhlasových hier ako Očistec (1963), Prebúdzanie do rána (1964), Partitúra pre toho, kto padá (1966), Návrat legendárneho hrdinu (1968), Noc za križovatkou (1970), Komu vonia červený smrek (1971), Muž v najlepších rokoch (1973), Štvrté husle (1974), Hniezdo (1976), Dočkaj do rána (1978), bol spoluautorom rozhlasového seriálu Čo nového Bielikovci (1974 – 1990). Je tiež autorom scenárov televíznych filmov Prvá nočná (1964), Čakanie Ceinok (1965), Úder pod pás (1969), Zrodenie syna (1970), Trojklanný nerv (1982), Predohra v mol (1983), Počítač (1987); a divadelných hier Golfský prúd (uvedená v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene pod názvom Brigita a drozdi, 1972), Všetci sa nevracajú (uvedená v DJGT, 1975), Zálety kráľa Mateja (1978, spolu s J. Bobokom), Ohnivé slnko (1981). Je autorom námetu a scenáru celovečerného hraného filmu M. Horňáka Bludička (1977). V jeho televíznych a rozhlasových hrách sa často objavuje téma 2. svetovej vojny a  motív SNP. Po teoretickej stránke sa venoval oblasti filmovej a televíznej tvorby v dielach Dobrý večer, telka! (1965), Návraty k živému prameňu. Slovenské národné povstanie v slovenskom filme (1979) a v monografii Národný umelec Paľo Bielik (1984).

Významná bola aj jeho recenzentská a kritická činnosť v oblasti filmovej, divadelnej a televíznej umeleckej tvorby. V mnohých svojich článkoch zasahoval do problematiky slovenského kultúrneho života. V päťdesiatych rokoch vyjadroval súhlas s tvorbou socialistického realizmu. V procese tvorby javiskového diela kvitoval ambície o prekonanie umeleckej stagnácie a hľadanie nových ciest aj pri inscenovaní klasiky, ktoré chápal E. Š. ako príležitosť hľadať a odkrývať nové umelecké hodnoty, nachádzať nepoznané možnosti takých divadelných tvarov, ktoré smerujú k základným tradíciám javiskového umenia. Moderné „divadlo myšlienky“ potrebuje podľa E. Š. predovšetkým intelektuálne vyspelých interpretov schopných transponovať metafory v takej forme, ktorá prinúti diváka rozmýšľať a aktívne vnímať realizáciu autorského zámeru. Zároveň zdôrazňoval potrebu jasnej režijnej koncepcie a inscenačného kľúča dešifrovať myšlienky diela, ktoré tak môže zasiahnuť aj súdobú spoločnosť. Pričom vystríhal pred závislosťou iba od vonkajšieho tvaru, pred lipnutím, na vizuálnej dokonalosti inscenácie, pretože tá môže diváka unaviť, ak sa nespojí organicky s tým, čo má v ňom vzbudzovať zvedavosť, provokovať. V rámci hodnotení venoval viacej priestoru hereckým výkonom, pričom veľakrát porovnával výkony jednotlivých hercov a dával ich do kontextu ich predchádzajúcej tvorby (napr. J. Pántik, K. Machata, Š. Kvietik, J. Kroner). V herectve považoval za dôležité vedieť sa dať do služby postavy, neopakovať sa z nedostatku tvorivosti a mať schopnosť diváka zaujať individualitou svojho prejavu tak, aby divák v postave mohol objavovať stále niečo nové, nepoznané. E. Š. sústavnejšie sledoval najmä činohru Slovenského národného divadla a Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Koncepcia DJGT sa podľa E. Š. rozdrobovala na neustálej rotácii vedúcich umeleckých pracovníkov, z ktorých každý síce prišiel so svojou predstavou, ale odchádzal bez toho, aby na profile súboru zanechal hlbšie a výraznejšie črty. Činohru DJGT považoval za výrazný príklad problémov, ktoré sprevádzali vývin aj iných oblastných divadiel s charakterom zájazdovej scény. A to najmä absenciu umeleckého programu, dramaturgické prispôsobovanie sa predpokladom súboru i okruhu diváckej obce a stagnácia v dôsledku improvizácie v umeleckom vedení. V jeho kritikách možno nájsť nielen čiastkové postrehy, ale aj viaceré zovšeobecňujúce závery k jednotlivým obdobiam a vývinovým tendenciám zvolenskej činohry.