Rodným menom Kazárová. Po štúdiu na obchodnej akadémii (1943 – 1947) pokračovala v príbuznom odbore štúdiom na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave (1947 – 1951). Až neskôr ju záujem o divadelné umenie priviedol aj k diaľkovému štúdiu dramaturgie na Vysokej škole múzických umení (1962 – 1967). Absolventka dramaturgie už bola v tom čase zamestnankyňou Divadelného ústavu v Bratislave.

Po ukončení prvej vysokej školy pracovala ako redaktorka a prekladateľka (ovládala ruský, nemecký a anglický jazyk) vo vydavateľstve VEDA Slovenskej akadémie vied (1952 – 1964). Po zrušení prekladateľských miest sa presunula do redakcie časopisu Slovenské divadlo, kde pôsobila ako odborná a jazyková redaktorka (1956 – 1961). Pôsobenie v SAV načas prerušila, keď v roku 1961 aj s rodinou (aj pre pracovné povinnosti manžela – Dr. Svetozára Štúra, redaktora Československého rozhlasu) odcestovala do západného Berlína. Počas tohto pobytu absolvovala odbornú stáž u režiséra E. Piscatora. Poznatky z blízkej spolupráce s režisérom pretavila do diplomovej práce, ktorou absolvovala VŠMU a z ktorej neskôr vznikla publikácia Piscatorovo divadlo vyznania (1969). O spolupráci s Piscatorom, resp. o osobnosti E. Piscatora taktiež publikovala v slovenskej divadelnej tlači (Slovenské divadlo, Javisko).

Po návrate zo zahraničia v roku 1964 nastúpila do DÚ v Bratislave, kde sa spočiatku zameriavala na osobnosti slovenského divadelníctva. Postupne sa začala venovať zhromažďovaniu, katalogizácii a uchovávaniu materiálov o celej profesionálnej divadelnej tvorbe, dokumentáciu ktorej v tom čase zastrešovala spolu s J. Jaborníkom a J. Blahom. Podrobne sledovala najmä Slovenské národné divadlo, bratislavské scény a Štátne divadlo Košice. Tvorbe týchto divadiel sa venovala aj ako kritička a od sezóny 1972/1973 bola ich tzv. internou hodnotiteľkou v období, keď odborní pracovníci DÚ vypracovávali hodnotenia novopremiérovaných inscenácií všetkých slovenských divadiel. Samostatné hodnotenia inscenácií aj komplexné hodnotenie sezón jednotlivých divadiel vo výsledku tvorili súborné Hodnotenia inscenácií uvedených v sezóne … na javiskách slovenských profesionálnych divadiel.

Spoločne s kolegami z dokumentácie, ale aj samostatne, sa venovala tvorbe podrobných súpisov, ktoré DÚ vydával knižne, a to počnúc prvým Súpis premiér slovenských divadiel 1945 – 1966 (1966). Rovnako sa podieľala na ročenkách československej divadelnej tvorby Československá divadla (vydávané pražským Divadelným ústavom od roku 1963). Od sezóny 1971/1972 na ročenkách bratislavského DÚ, publikáciách s názvom Divadlá na Slovensku v sezóne…, ktoré zhromažďujú údaje o činnosti jednotlivých divadiel v sezónach (základné informácie o divadlách, súpisy členov súborov, súpis premiér, hosťovaní, zájazdov, atď.).

Z Divadelného ústavu odišla v roku 1978, keď prešla na pozíciu odbornej pracovníčky do Encyklopedického ústavu SAV v Bratislave. Tu pracovala na príprave divadelných hesiel pre Encyklopédiu Slovenska (1977 – 1982) a bola editorkou a autorkou hesiel do rozsiahleho diela Encyklopédia dramatických umení Slovenska I, II (1989, 1990). Nielen v súvislosti s týmto dielom spolupracovníci N. Š. neraz pripomínajú jej významnú redakčnú prácu, precízne spracovávanie, úpravu textov a overovanie kvanta informácií, čo ju logicky nasmerovalo k spolupráci na viacerých dielach encyklopedického charakteru: Slovenský biografický slovník (1986 – 1994), Odborná pedagogická encyklopédia Slovenska (1984 – 1985), Kultúrnopolitický kalendár (1971 – 1988), Pyramída – encyklopedický časopis moderného človeka.

Naďalej zároveň pracovala na podrobných súpisných publikáciách. Spolu so S. Mičincom spracovala Premiéry Slovenského národného divadla 1920 – 1945 (1990) a neskôr už sama pripravila Premiéry Slovenského národného divadla 1945 – 1971: stručná história a súpis premiér SND 1945 – 1971 (1996). Rovnako ďalšie publikácie v sérii Premiéry profesionálnych divadiel v Prešove 1944 – 1971: stručná história a súpis premiér Divadla Jonáša Záborského 1944 – 1971 a Ukrajinského národného divadla 1946 – 1971 v Prešove (1997) a Premiéry Štátneho divadla v Košiciach 1945 – 1971: stručná história a súpis premiér ŠD v Košiciach 1945 – 1971 (1997). Odborne zrevidovala a doplnila Premiéry Východoslovenského národného divadla v Košiciach 1924 – 1930 a 1937 – 1938: stručná história a súpis premiér Východoslovenského národného divadla Košice (1995), ktorých autorom je M. Polák.

K rozsiahlym aktivitám N. Š. patrili aj výstavy s divadelnou tematikou, ktorých bola spoluautorkou (napr. Carlo Goldoni na slovenských javiskách, 1967; Sto rokov československo-poľských divadelných stykov, 1969) aj autorkou (Výstava k 60. výročiu Slovenského národného divadla, 1980) a tvorkyňou televíznych scenárov (Na rozhraní včerajškov a dneškov, František Dibarbora).

Okrem časopisu Slovenské divadlo, pre ktorý preložila viacero odborných štúdií, publikovala v periodikách Divadelný spravodajca, Javisko, Film a divadlo, Matičné čítanie.

N. Š. patrila ku generácii teatrológov a dokumentaristov, ktorí položili v mnohých ohľadoch dodnes využívané základy dokumentácie slovenského profesionálneho divadla, vykonali náročný fundamentálny výskum, pripravili encyklopedické a súpisné publikácie, ktoré sú doteraz nenahraditeľnými zdrojmi teatrologického výskumu. V súvislosti s osobnosťou N. Š. sa nájde aj prívlastok „piscatorologička“, ktorý sa viaže na jej spoluprácu s režisérom a na publikáciu Piscatorovo divadlo vyznania. Autorka tu v skratke popisuje režisérovo pôsobenie v emigrácii, načrtáva celkovú situáciu v západoberlínskom divadelníctve po jeho návrate, podrobne mapuje najmä Piscatorovo pôsobenie na pozícii intendanta divadla Freie Volksbühne v Berlíne (1962 – 1966) a inscenáciu Hochhutovho Zástupcu, ktorú identifikuje ako „Piscatorov umelecký testament“. Venuje sa prevažne režisérovej povojnovej tvorbe, obdobiu, v ktorom podľa nej Piscator vzkriesil politické divadlo a ktoré vnímala ako nezaslúžene prehliadané. Aj na základe tohto diela dostala v roku 1971 pozvanie vystúpiť s príspevkom na konferencii o živote a diele E. Piscatora od Akademie der Künste-Piscator Center v západnom Berlíne, kam, žiaľ, nemohla vycestovať. Jej stať Sisyphus als Sieger (Sisyfos ako víťaz) však vyšla aspoň v zborníku z konferencie.

Medzi ťažiskové aktivity precíznej, dôkladnej a neúnavne pedantnej teatrologičky nepochybne patrilo budovanie dokumentácie slovenského profesionálneho divadla. Spolupracovníci N. Š. na mnohých miestach vyzdvihujú jej systematickosť a oddanosť heuristickej práci, o čom svedčí aj Správa o organizácii, využívaní a ochrane dokumentačných materiálov či článok Ako sa konzervuje pominuteľnosť (alebo čo sa skrýva v regáloch Divadelného ústavu), č. 11/1971, Javisko, v ktorých N. Š. priblížila princípy dokumentácie. Rovnako zdôrazňujú jej nesmierny prehľad, cit pre jazyk aj presnosť v číslach nevyhnutné pri redakčnej práci, ako aj pri zostavovaní podrobných súpisov divadelnej tvorby. Ani v tomto ohľade nebola N. Š. iba autorkou súpisov. Úvodné state, ktorými obohatila svoje súpisné publikácie, sú informačne nasýtenými textami mapujúcimi vývin jednotlivých divadiel (SND, ŠD Košice, DJZ a UND Prešov). Komentuje v nich personálne zmeny aj umelecké smerovanie divadiel v mapovanom období (a to samostatne pre všetky súbory divadiel), okolnosti vzniku a formovania mladších divadiel či otázku umeleckého reštartu divadla v Košiciach, pôsobenie jednotlivých umelkýň a umelcov – dramaturgov, režisérov, hercov, scénických výtvarníkov, obmeny vo formovaní dramaturgie divadiel, ich technického vybavenia a pod. Okrem vývinových nuáns jednotlivých divadiel (Premiéry Slovenského národného divadla 1945 – 1971: stručná história a súpis premiér SND 1945 – 1971) tu objasňuje aj problematiku vydávania týchto súpisných publikácií, ktoré mohlo Národné divadelné centrum (dnešný DÚ) vydať až v deväťdesiatych rokoch. Publikácie mali vyplniť medzeru medzi prvou vydanou ročenkou (mapujúcou sezónu 1971/1972) spätne až po rok 1944, resp. 1945.

Hĺbkový prehľad v umeleckých otázkach aj v problematike prevádzky slovenských divadiel sú jasne čitateľné aj z recenzentskej činnosti N. Š. Činohernej tvorbe sa venovala ako autorka interných hodnotení (texty neboli zakaždým verejne publikované) aj ako recenzentka v divadelnej tlači. Vďaka podrobnej orientácii aj v otázkach fungovania jednotlivých systematicky sledovaných a hodnotených divadiel (personálne otázky, stav umeleckých súborov, atď.) recenzované diela jasne zaradila do kontextu celkovej dramaturgie divadiel (často do veľmi cenných detailov). Rovnako pristupovala k dramatickej predlohe, k analytickému rozkrývaniu režijných koncepcií či jednotlivých hereckých výkonov, ktoré často zasadzovala do kontextu celkovej tvorby jednotlivých umelcov.

Recenzentskú tvorbu N. Š. dopĺňajú medailóny slovenských (čiastočne aj zahraničných) divadelných umelcov, ktoré pripravovala najmä pri príležitosti jubileí. Tieto autorské texty N. Š. charakterizuje farbistý jazyk plný metafor a v otázke hodnotenia diplomatický prístup. Ako napísal L. Čavojský, hodnotiteľka a recenzentka N. Š. mala takpovediac „mäkké pero“ a písala herecké portréty „výstižné ako fotografia“.